„Fotografia, to je ten diabolský rozmer, to je to zachytenie skutočnosti. Keď obraz namaľuješ, zrejme aj keby si ho tak realisticky namaľoval, ako by si chcel a keby si aj vytvoril dokonalú situáciu, predsa len by to nemalo dimenziu, ktorá sa odohráva v hlave, v tej stotine sekundy. A tá neopakovateľnosť. Na obraze to môžeš namaľovať, môžeš to meniť, ty môžeš zdvihnúť ruku o päť centimetrov alebo ju posunúť dolu. Môžeš oči zavrieť alebo otvoriť.“
Juraj Lipták absolvoval pražskú FAMU fotografickým cyklom Praha bez veží na motívy Hrabalových textov. Po škole stihla o ňom publikovať Anna Fárová už len pár článkov, aj to bez svojho mena, signovala totiž Chartu 77. Lipták v roku 1978 emigroval do Nemecka, a tak sa na dlhé roky jeho meno z fotografického sveta u nás stratilo. Po roku 1989 sa zúčastnil na kolektívnej výstave v SNG, a to je tak všetko.
Svet jeho fotografií sa len málo podobá na obvyklé fotografie, vždy je za nimi ľudský príbeh. Treba len trochu času, dajú sa čítať ako staré ľudové ikony. Aj cyklus opustených bratislavských domov, v Bratislave ešte nikdy nevystavených, je o tom istom. Ak je tam stará topánka, ktorá už nikomu nepatrí, nie je to „zátišie s topánkou“, vždy sa dozvieme príbeh o človeku, ktorému tá topánka patrila. Príbehy narýchlo opustených domov a postrácaných vecí hovorili o bezmocnosti ľudí, ktorých sa nikto nezastal, keď ich vysťahovávali a menili im spôsob života. U nás si tento spôsob videnia všimla práve Anna Fárová, vzápätí aj iní.
„Mysteriózny účinok, bizarné poňatie, ktoré je veľmi stredoeurópske,“ napísali o ňom pri udelení ceny Objav roka od vydavateľstva Time Life. Liptákove fotografie z Talianska, Izraela, Anglicka a USA sú o tom istom. Jemne, skoro nežne fotografuje to, čo by sme si inak nevšimli. Rituály a nezvyčajné akcie si domýšľame, až keď sa dlho dívame do fotografií, vlastne skôr obrazov. Lipták nefotografuje to, čo je bombastické, čo je nádherné, čo vytvára to najcharakteristickejšie z nášho okolia, fotí to, čo sa dá všimnúť až v druhom pláne. Výstava vo Vodnej veži skvele doplní obraz fotografie, ktorá s touto krajinkou súvisí a o ktorej len málokto vedel.
„Napadá mi myšlienka: keď človek pozoruje skalné útesy, kde narážajú obrovské vlny, ktoré sa roztrieštia do bilióna kvapiek, či existuje moment, v ktorom sa konštelácia tých kvapiek a toho roztrieštenia vlny opakuje. Či je možné, aby sa situácia opakovala. A to má zrejme nejakú súvislosť so životom alebo fotografiou živých ľudí. Sú to neopakovateľné situácie a neopakovateľné obrazy. O to sa pokúšam.“
Autor: JARO RIHÁK(Autor je režisér)
