a teda môže sťažovať efektivitu leteckých náletov na základne teroristov a teroristického režimu Talibanu, ale najmä sa blíži pôstny mesiac moslimov ramadán. A vtedy by vraj Američania zhadzovať bomby nemali. Známy komentátor sa teda za celú Ameriku spytuje, kedy by to „americkým priateľom“ v horúcej oblasti najlepšie vyhovovalo. Viete, píše Friedman, Pakistan nám umožní využívať jeho základne iba v pondelok, v stredu a v piatok, ale za predpokladu, že budeme bombardovať iba talibov, ktorí sa volajú Omarovia a nemajú bratrancov v pakistanskej tajnej službe. India je s nami v utorok a v piatok, ale iba pod podmienkou, že bude môcť ostreľovať pakistanské pozíce v Kašmíre. Egypt nám dovolí útočiť aj v sobotu, ale nemali by sme verejne zdôrazňovať, že ročne dostáva od nás finančnú pomoc vo výške dvoch miliárd dolárov. Jásir Arafat je tiež s nami, ale až po desiatej hodine večer, keď tí, ktorí po teroristickom útoku na New York tancovali od radosti na uliciach, zaľahnú do postelí. Izrael nás tiež podporuje, ale sa nesmieme spytovať, čo robí jeho sedemtisíc občanov v kolonizovaných osadách uprostred milióna Palestínčanov v Gaze. Pravdaže, na našej strane je aj kuvajtský emir, ktorému sme pred desiatimi rokmi vrátili Husajnom obsadenú krajinu, lenže teraz má v parlamente dvoch islamistov kritizujúcich našu akciu a emir im predsa nemôže dať nejakú šancu. A afganská Severná aliancia? Tá je tiež s nami, ale iba ak pre jej bojovníkov kúpime nové sandále a tisíc jej členom, ktorí sa dostanú do Kábulu ako prví, rozdáme americké pasy… A to ešte nevravím o ramadáne, počas ktorého by sme mali na celý mesiac zastaviť útoky na teroristov a určite by sme tým nechali Talibanu možnosť na preskupenie síl.
Ak by výroky amerického novinára boli iba fejtónovým spestrením pozadia udalosti, tak by sme sa mohli aj usmievať. Lenže Friedmanove slová vyvolávajú na chrbte zimomriavky. Od prvej chvíle, ako Američania spoločne s Britmi odštartovali letecké údery na základne teroristov a teroristického režimu v Afganistane, začalo pribúdať kritických hlasov. Do úzadia sa dostáva príčina konfliktu. Takmer podobne, ako keď pred vyše dvoma rokmi Amerika razila cestu na likvidáciu balkánskeho mäsiara Miloševiča, sa čoraz častejšie dvíhajú hlasy odporu proti terajšej americkej kampani. Kým „balkánska vec“ bola záležitosťou Európy, Afganistan sa stal predmetom otáznikov najmä (aspoň zatiaľ) pre moslimský svet. Nadchádza totiž pôstny mesiac ramadán. Usáma Bar, poradca egyptského prezidenta, s veľmi vážnym výrazom v tvári naplno vraví: „Ak budú Američania pokračovať v útokoch, tak hlboko potupia islamský svet.“ Pakistanský prezident Parvíz Mušarraf, ktorý je spomedzi všetkých tamojších politikov asi v najťažšej pozícii, pretože podporuje americké a britské údery proti Talibanu, takisto pripomína ramadán a dodáva: „Vojenská operácia by mala byť krátka a presne cielená.“ Americký minister obrany Donald Rumsfeld na podobné pocity v CNN povedal: „Ak sa pozrieme na históriu bojov medzi Severnou alianciou a Talibanom, bojovali počas ramadánu roky a roky. Na Blízkom východe sa vždy bojovalo aj počas ramadánu. Nič v tejto oblasti nám nenapovedá, že sa konflikty musia počas ramadánu zastaviť.“ Britský minister zahraničných vecí Jack Straw jeho slová opakuje a na ilustráciu pridáva vojnu medzi Irakom a Iránom v rokoch 1980-1988, či sovietsku inváziu v Afganistane v rokoch 1979-1989.
Amerika nemôže vyhovieť pakistanskému prezidentovi, aby akcia bola krátka, ale je presne cielená. Pravdaže, dochádza aj k omylom, čo sa počas vojny zakaždým zvykne prihodiť. Ale kto si podrobnejšie všíma výpovede afganských utečencov - utekajúcich z krajiny nie pred americkými či britskými bombami, ale pred krutosťou Talibanu - že práve bradatí milicionári ukrývajú muníciu do mešít, či do blízkosti nemocníc, alebo dokonca na miesta kráterov, kde dopadnú bomby, nahádžu mŕtve telá z iných bitiek či dokonca zámerných vrážd a televíznemu štábu Al-Džazíra sa to ukazuje ako výraz americkej krutosti proti islamu?
„Nuž poviem vám jednu vec, drahí americkí spoluobčania. Nebyť oddaných Britov, boli by sme v tomto boji sami. Ale verím, že napokon práve spolu s Britmi Usámu bin Ládina dostaneme,“ píše doslova Thomas Friedman. A je zrejmé, že ak by sa na Ládinovu stopu špeciálne americko-britské komandá dostali nebodaj práve počas ramadánu, či na jeho samom začiatku 17. novembra, istotne by si takú šancu nedali ujsť. Vrahovia musia byť potrestaní, aj keď sa snažia oblafnúť samotného Alaha a nahovoriť mu, že 11. septembra priniesli na oltár obete tisíce nevinných ľudí len preto, že žili a pracovali v Amerike…
