Kresťanstvo od počiatku nasledovalo židovský zvyk ukladať telo do posväteného hrobu v zemi alebo do hrobky. Spaľovanie mŕtvych sa v stredoveku povoľovalo len pri hrozbe nákazy počas epidémií alebo vojen. V 19. storočí výrazne oslablo postavenie cirkvi v spoločnosti a ľudia, ktorí si želali, aby bolo ich telo po smrti spálené, ostentatívne dávali najavo odmietanie cirkevného učenia. Katolícka cirkev preto zakázala cirkevné pohreby tých, ktorí sa nechali spopolniť. Zmenu priniesol 2. vatikánsky koncil v šesťdesiatych rokoch, keď pápež Ján XXIII. vydal dekrét, ktorým za istých podmienok povolil kremáciu. „Cirkev povoľuje kremáciu, ak nie je prejavom popretia viery vo vzkriesenie tela,“ uvádza katechizmus. Naďalej však cirkev odporúča, aby pohrebné obrady prebehli pred spálením tela.
Kremáciu dnes zakazuje len pravoslávna cirkev, islam, ortodoxná židovská viera a niektoré radikálne kresťanské skupiny. (mar)
