Rainer Maria Rilke stále láka bádateľov i prekladateľov, literatúry o ňom je už dávno oveľa viac než jeho vlastných diel, napriek tomu, či práve preto, že Rilkeho poézia je značne enigmatická a každá interpretácia vrátane prekladateľskej prináša iné výklady. Tento nemecký básnik (1875-1926), narodený v Prahe, patrí k najväčším zjavom svetového písomníctva a v jeho dielach nezostarlo takmer nič, lebo si kladie permanentne otázky o zmysle ľudského života, hľadajúc zároveň "vnútorný priestor sveta". Otázky o to aktuálnejšie, o čo ľahostajnejší a necitlivejší je k týmto veciam moderný človek.
Rilkeho si objavilo prekladateľsky aj Slovensko: ešte v štyridsiatych rokoch ho prekladali hlavne príslušníci katolíckej moderny (Silan, Šprinc, Strmeň), lebo jedna časť jeho tvorby sa vyznačuje bohohľadačstvom, roku 1968 vyšli Piesne o láske a smrti v preklade Miroslava Válka a roku 1989 znovu v reedícii rozšírenej o prózu Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho esej o Rodinovi a výber z korešpondencie (preložila Perla Bžochová), rok 1999 priniesol dva preklady z Rilkeho: Sonety Orfeovi (Teodor Križka) a výber Milana Richtera Vysadený na vrchoch srdca, v ktorom sú najmä básne z pozostalosti.
Richter sa zaoberá týmto básnikom dávnejšie a teraz sa rozhodol vydávať voľne koncipovaný cyklus Vybrané dielo R. M. Rilkeho, ktorého prvý zväzok už vyšiel. Elégie a rekviem (MilaniuM, Dunajská Lužná, 2003) obsahujú okrem nového prekladu známych Duinských elégií tri rekviem, báseň Orfeus, Eurydika, Hermes, Päť spevov, Protistrofy a dve ďalšie elégie nesúvisiace s duinskými, teda diela dosť slávne na to, aby uvádzali plánovaný cyklus, a dosť autorsky príznačné, aby poskytli čitateľovi možnosť aspoň nazrieť do tajomných hĺbok básnikovho génia a ukázali mu, ako sa vyslovuje aj nevysloviteľné.
U Rilkeho je nápadný rozdiel medzi básnikovým životom a dielom. Svetobežník Rilke pochodil celú Európu, dvakrát bol v Rusku, navštívil severnú Afriku, no trvalý domov nemal nikde - okrem švajčiarskeho zámku Muzot, kde po necelých šiestich rokoch aj zomrel. Ozveny týchto spola exotických pobytov nájdeme i v jeho diele, no ťažiskové pre Rilkeho lyriku ostáva čosi, čo sa dá naplno vnímať iba v samote: bytie a zánik bytia. "Život je iba časťou ... Čoho?/ Život je iba tónom ... Čoho?/ Život má zmysel, ak je spätý s mnohými/ kruhmi priestoru, čo sa rozpína./ Život je teda snom uprostred sna,/ lenže bdenie je kdesi inde," píše v Rekviem venovanom svojej manželke sochárke Clare Westhofovej.
V ďalších dvoch rekviem medituje nad celou záhadnosťou ľudskej existencie, ktorú nerozdeľuje mechanicky na život pozemský a záhrobný, ale jedno mu prechádza v druhé, je to vlastne splývanie s vesmírom, vyjadrované neobyčajne magickými obrazmi. Tá istá mágia, no ešte umocnenejšia, vyžaruje zo zbásneného mýtu o Orfeovom hľadaní mŕtvej Eurydiky. Vrchol Rilkeho lyrického a metaforického prejavu však tvorí desať duinských elégií: skvost svetovej poézie, v ktorom sú obsiahnuté akési "dejiny duše" ("nikde, milovaná, nebude svet než vnútri"), nihilizmus tu vládne vedľa radosti, zrod vedľa smrti, dočasnosť vedľa večnosti.
Táto veľbáseň je "komplexom žalôb" až metafyzických a Rilke v nej dokázal priam zázračnú schopnosť sebapremeny ("Zvláštne:/ uvidieť všetko, čo sa raz vzťahom viazalo, poletovať/ voľne v priestore ..."), sebapremietnutia i do minulosti, sebastotožnenia so všetkým, čoho už niet, s ľuďmi, predmetmi. Neobyčajná symbióza časopriestoru, všebytie v ničote.
Richter svojím dobrým prekladom i celým chystaným projektom dokázal, že Rilke je vecou jeho srdca. Aby umožnil konfrontovať svoj preklad s originálom, na niektorých miestach sú uverejnené aj texty v nemčine. Knihu dopĺňajú prekladateľove vysvetlivky, jeho doslov a chronológia Rilkeho života a diela.
