Málokto si všimne, že buk nekvitne každý rok. Je to jedna z hospodársky najvýznamnejších drevín na Slovensku. Dorastá až do výšky 40 m. Svetlosivou borkou zďaleka prezrádza bučinu. Keď sa na jar otvárajú špicaté púčiky, vyzerá les nežne, akoby bol z čipky. Listy buka sú vajcovité, asi 10x7 cm veľké, na báze široko klinovité s celistvým okrajom a na konci krátko zahrotené. Prílistky sú hnedé, kopijovité a rýchlo opadávajú.
Čas kvitnutia je súčasne časom otvárania listov. Buk je rastlina jednodomá a rôznopohlavná - kvety samčie a samičie sú rozdielne, ale rastú na tom istom strome. Samčí kvet ma žlté alebo červenkasté okvetie, tyčinky majú dlhé nitky a žlté peľnice. Samičí kvet má zelené chlpaté okvetie, trojpuzdrový spodný semenník a čnelku, ktorá je rozdelená na tri nitkovité červené blizny. Samčie súkvetia sa rozvíjajú o niečo skôr ako samičie.
Plodom je veľká nažka, bukvica, ihlanovitá, trojhranná, na hranách takmer krídlatá, akoby bolo semienko - jadierko neduživé. Bukvice sa totiž zbierajú a nielen domáce zvieratá, ale i deti ich rady jedia. Lekári však upozorňujú, že jadrá obsahujú jed, preto sú pre ľudí nepožívateľné.
Pôvodne bol buk rozšírený od juhovýchodnej časti Anglicka cez južné Švédsko, štáty bývalého ZSSR až po Kaliningrad, potom na juh východnými predhoriami Karpát na Balkánsky a Apeninský polostrov a do severnej časti Pyrenejského polostrova. Buk znáša tieň, ale je náročný na živiny v pôde, citlivý na sucho a mrazy, dobre sa znáša s dubom, jedľou, smrekom a tvorí s nimi lesné porasty. Neznáša exhaláty. Človek sa z neho poteší pri pohľade na sady a parky, kde nás sprevádza v najrôznejších ozdobných formách: ako stĺpovitý, smútočný, strihanolistý, s listami buď sfarbenými do červena, alebo škvrnitými. Všetky tieto krásne vlastnosti buka sa môžu vyskytovať vo vzájomných kombináciách. Jeho meno preniklo do mien ľudí, obcí, hôr, častí chotárov, do pranostík, piesní, ešte aj záškoláci chodili „poza bučky“.
ANASTÁZIA GINTEROVÁ
