New York 28. apríla (TASR) - Poslednou láskou Alberta Einsteina (1879-1955) bola pražská knihovníčka Johanna Fantová, ktorej nedávno objavené poznámky o spoločne strávených rokoch prezentujú otca všeobecnej teórie relativity sťaby bystrozrakého pozorovateľa s veľmi dobrým zmyslom pre humor.
Na Fantovej 62-stránkový denník, písaný v nemeckom jazyku, naďabili v jej osobnom spise vo februári 2004 náhodou zamestnanci knižnice Firestone Princetonskej univerzity, kde pracovala ako kurátorka.
Čitateľ v tejto písomnosti sotva nájde priame náznaky o vzťahu dvojice, naopak tam však nechýbajú pasáže, z ktorých je zrejmé, že slávny vedec bol - možno v rozpore s predstavami - veľmi bystrým a príležitostne kritickým pozorovateľom politického diania a politikov. Einstein sa domnieval, že priťahuje ako magnet všetkých bláznov planéty. Denne dostával obrovské množstvo listov, na mnohé z nich osobne odpovedal. Niekedy sa však vyhol návštevám s výhovorkou, že je chorý.
Humor však neopúšťal vedca ani v čase, keď sa jeho zdravotný stav začal naozaj rapídne zhoršovať. Rozprával vtipy papagájovi, o ktorom predpokladal, že trpí na depresiu. Keď bola hra na husle preň už veľmi vyčerpávajúca, začal hrať na klavír so zdôvodnením, že mu tento nástroj poskytuje viac možností na improvizáciu.
Einstein sa v tom čase prirovnával k starému, pokazenému automobilu. Na margo vlastnej, vypadávajúcej pamäte hovorieval: Už moji učitelia na základnej škole mi opakovali, že ju mám deravú.
Fantová našla v roku 1939 podobne ako predtým Einstein útočisko v zámorí, kde sa obaja zblížili. O 22 rokov mladšia žena mala vo vedcovom živote na jeho sklonku takmer výsadné postavenie, Einstein s ňou trávil všetok voľný čas, písal jej verše, kreslil jej obrazy. Po úmrtí laureáta Nobelovej ceny, ktorý mal o Johannu netajené obavy a zanechal jej aj speňažiteľné dokumenty, upadla knihovníčka do smútku, beznádeje a pred úmrtím na začiatku 80. rokov bola neistým, labilným a zatrpknutým človekom.
