Stretol som nedávno istého pána, ktorý hovoril: „Za socializmu bol poriadok, hneď ráno som si stihol v robote všetko urobiť a o desiatej som bol už na stavbe. Za rok som stihol postaviť náš dom.“ Iný zase hovoril ďalšiemu: „Ty, Fero, si celý rok chodil unavený, nevyspatý, v robote si sa skoro aj mesiac neukázal, ale chápali sme ťa, staval si si tú chalupu v Záhorskej Bystrici, mal si plnú hlavu starostí, kde zoženieš tehly, cement a nejakého poriadneho elektrikára. Ale môžeš byť šťastný, zaslúžiš si pochvalu, teraz máš krásnu chalupu, urobil si niečo prospešné pre seba, aj pre vnúčatá. Boh ťa žehnaj!“

Stretol som aj iného, mladšieho pána, ktorý sa len sťažoval a sťažoval, že s rodinou a dvoma deťmi býva roky v prenajatej garsónke a vraj pracuje a pracuje, ale plat má taký, že si nemôže dovoliť kúpiť ani len vlastný byt. Pomyslel som si, kde ten človek žije? Do akej roboty to chodí, keď už o desiatej nemôže byť na stavbe? Veď keby sa mesiac v robote neukázal, tak by ho všetci ľudovali a nakoniec pochválili. Ešte som počul aj o inej možnosti, veď keď dennodenne poctivo pracuje a manželka dá deti do jaslí, a bude pracovať aj ona, môžu si zobrať hypotéku, pôžičku zo stavebnej sporiteľne, požičať peniaze od tety, založiť obom starým rodičom byt. Budú len tridsať rokov desať-pätnásťtisíc mesačne splácať na hypotéku, tritisíc do jednej stavebnej sporiteľne, tritisíc do druhej, tete - keďže je to teta - stačí splácať mesačne len tisícku. Riskujú akurát to, že keby na to všetko náhodou nemali, tak obom rodičom zoberie sporiteľňa byt, tí by sa nasťahovali do ich garsónky, aspoň by boli všetci spolu, starí rodičia by si viac užili svojich vnúčeniec, vnúčatá láskavé pohladenia starých rodičov a svatovci by sa lepšie spoznali. Myslím, že dvaja študovaní ľudia by sa nemali tak uskromňovať a mali by žiť na úrovni. Čo už, keď im za starých čias ich rodičia nič nepostavili. Nejakí sú všetci nedvižní.

LACO KERATA