Elizabeth Yenchko je Američanka, ktorá žije už deväť rokov na Slovensku. V Spojených štátoch vyštudovala výtvarné umenie, ale ako spolumajiteľka firmy na opravu historických pamiatok si vyskúšala aj rolu podnikateľky. Na Slovensku začala pracovať najprv v štátnej inštitúcii – v Štátnom pamiatkovom ústave v Banskej Štiavnici, potom sa zapojila do aktivít tretieho sektora a momentálne pôsobí v rámci misie Evanjelickej cirkvi v Amerike (ELCA) ako zahraničná tajomníčka Generálneho biskupského úradu Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku. Žije medzi Bratislavou a Banskou Štiavnicou.

Americká pozorovateľka slovenského života, tak definuje drobnú Američanku sociologička Zora Bútorová, editorka knihy Krehká sila – Dvadsať rozhovorov o životných cestách žien, ktorá vyjde na budúci mesiac v spolupráci Inštitútu pre verejné otázky a vydavateľstva Kalligram. Beth Yenchko je jednou z dvadsiatich osobností, ktoré sa v rozhovoroch zamýšľajú nad postavením žien v slovenskej spoločnosti, nad vzťahmi medzi ženami a mužmi, vzťahmi medzi rodičmi a deťmi a nad problémami, ktoré sa objavili po páde komunizmu.

Na Slovensku žijete od roku 1992. S akými očakávaniami ste sem pred deviatimi rokmi prišli?

Rozhodnutie prísť na Slovensko bolo súčasťou veľkej zmeny v mojom živote, preto som sa rozhodla, že nebudem očakávať nič, aby som neskôr nebola sklamaná. Prijímala som veci také, aké boli. Ale aj tak bol medzi predstavami a skutočnosťou dosť veľký rozdiel.

Napríklad v čom?

Bola som veľmi príjemne prekvapená, ako ma prijali ľudia. Často som totiž rozmýšľala, ako sú na tom asi cudzinci, ktorí prídu do USA. Myslím, že to majú omnoho ťažšie, ako keď príde niekto sem. Americká spoločnosť je v tomto smere, paradoxne, dosť uzavretá. Rodený Američan má svojich priateľov z detstva, okruh spolužiakov, rodinu. Ale cudzinec? Ak zrovna nie ste hviezda NHL alebo slávny herec či speváčka, máte to ťažké. Do spoločnosti sa dá preniknúť len cez nejaké organizácie, napríklad cez klub, cirkev alebo školstvo.

Ako sa to podarilo vám na Slovensku?

Prostredníctvom kolegov z Krajinno-ekologického centra a neskôr Pamiatkového ústavu v Banskej Štiavnici. Keď som tam prišla, nemal nikto veľa peňazí na cestovanie – aj ja som začínala so štvortisícovým platom. Vedeli sa však sami zabaviť. Najlepšou zábavou bola turistika – ísť do lesa, založiť si oheň, niečo si opekať. Alebo sa u niekoho večer zísť a zhovárať sa. Toto som v Amerike nezažila. V rámci rodiny, samozrejme, áno, ale v širšom kruhu, s priateľmi, kamarátmi, to takmer neexistuje. Toto ma na Slovensku veľmi príjemne prekvapilo, ba môžem povedať, že azda najviac.

Poznali ste pred príchodom jazyk a kultúru našej krajiny?

Rodiny môjho otca a matky síce pochádzajú z východného Slovenska, ale už dve – tri generácie sa narodili v Amerike. Moji rodičia používali slovenčinu ako „tajný“ jazyk, keď si chceli povedať niečo, čo nebolo pre uši nás, detí. Na Slovensku som bola predtým iba raz – nakrátko v roku 1991 – a z domu som poznala len zopár základných slov, napríklad dzeci, peneži.

Aké ďalšie príjemné či nepríjemné prekvapenia ste zažili na Slovensku?

Čím viac som Slovensko spoznávala, tým viac som si uvedomovala, aký je tu veľký rozdiel medzi správaním sa žien a mužov. Uvediem príklad: tradičné práce v domácnosti. Nemôžem síce povedať, že všetci Američania si domáce práce delia presne napoly, ale aj tak sa podľa mňa americkí muži podieľajú na práci v domácnosti omnoho viac. A viac sa aj venujú deťom. Je to ale výsledok dlhého procesu. Na Slovensku som mala možnosť vidieť niečo úplne iné. Tradícia, na základe ktorej žena patrí do kuchyne a k deťom, je tu ešte stále hlboko zakorenená. Nové generácie to vnímajú už od detstva, učia sa to od svojich rodičov.

Môžete uviesť aj konkrétny príklad?

Spomeniem jeden silný zážitok. Bola som na káve u svojej kamarátky, lekárky. Bol tam aj jej syn s nevestou, mali asi mesiac po svadbe. Syn si išiel zaplávať do jazera a nevesta chystala pre neho obed. Keď sa vrátil, sadol si k stolu. Nespýtal sa, môžem ti pomôcť, alebo, počkaj, dám taniere na stôl. Len sedel a čakal. Bol to pre mňa šok, veď to boli dvadsaťpäťroční ľudia. Bolo mi však jasné, že obaja podvedome kopírovali vzory, ktoré videli doma: on svojho otca, ona svoju mamu.

Upozornili ste na to, ak ste sa stali svedkom niečoho podobného?

Niekedy áno. Rada napríklad navštevujem svojich príbuzných, kde sa pravidelne opakuje ten istý rituál – kým manželka pripravuje pohostenie v kuchyni, ja ako hosť sedím s jej mužom a deťmi v obývačke, a ona sa objaví, až keď podáva jedlo. Proti tomu sa búrim. Mnohí sú veľmi prekvapení, keď navrhnem: Poďme, nebudeme predsa sedieť, kým je Hanka v kuchyni. Ideme za ňou a môžeme sa rozprávať aj s ňou. Väčšinou sú z toho úplne hotoví. Načo by sme tam išli? Kuchyňa je malá a škaredá.

To je ale často pravda. Platí to najmä o panelákových kuchyniach.

Áno, v slovenskej domácnosti je kuchyňa často najmenšia miestnosť. Okrem kúpeľne. Aj v starších amerických domoch bola kuchyňa iba malá miestnosť, akurát pre kuchárku, ale za posledných dvadsať rokov sa presadil trend, aby sa kuchyňa stala spoločenskou miestnosťou. Aj ja som kedysi projektovala kuchyne a vždy som tam umiestnila aspoň malý barový pult, pri ktorom mohli návštevy sedieť a rozprávať sa s domácou paňou, dala som tam aj stôl, prípadne aj gauč. Dnes je kuchyňa srdcom amerického domova.

Aké ďalšie „čudné“ zvyky majú americké návštevy?

Ak hostiteľ nemá umývačku riadu, je bežné, že návšteva pomáha umývať riad. Aj v tom je skrytá snaha o istú deľbu práce – vy ste pripravili večeru, my pomôžeme s riadom, alebo aspoň poupratujeme zo stola.

Predstavte si priemernú Američanku a priemernú Slovenku a skúste porovnať spôsob ich života, trávenie voľného času.

Odpoviem otázkou: majú ženy na Slovensku vôbec voľný čas? Zdá sa mi, že ani nie. Ale zase to súvisí aj s tradíciou, možno aj s podvedomou predstavou, že žena musí byť stále pripravená slúžiť rodine. Voľný čas sa často vníma ako hriech alebo ako lenivosť. Bežná Slovenka a bežný Slovák si často neuvedomujú, že majú právo na oddych. Platí to najmä pre vidiek. Napríklad rodičia môjho manžela sú čerství dôchodcovia, ale nevedia si zvyknúť na odpočinok. Stále robia. Často ich na víkendy pozývame k nám do domu v Banskej Štiavnici, ale márne. Vždy niečo majú. Ako keby boli na povraze: záhrada, dom, vinohrad, starajú sa o starého otca. Ako dôchodcovia nemôžu síce rozhadzovať, ale majú všetko, čo potrebujú. Nemuseli by sa trápiť. Ale je to vnútorný stres, musím, musím a musím.

A čo uponáhľané Američanky? Ako si ony v zhone nájdu čas na seba?

Niekto si možno myslí, že americká spoločnosť je sebecká, lebo každý chce mať čas pre seba. V Amerike existuje veľa kurzov, kníh, televíznych a rozhlasových relácií, ktoré ponúkajú návody, ako sa to dá dosiahnuť. A nevníma sa to ako sebectvo. Chápe sa to skôr tak, že keď je človek zdravý a odpočinutý, má dosť sily a energie a môže lepšie pracovať. Keď je vystresovaný, nemá čas, je nervózny, môže znepríjemniť život aj druhým. Nehovoriac o tom, že nedokáže podávať dobrý výkon, môže z toho ochorieť a podobne.

Zaregistrovali ste nejaký rozdiel, pokiaľ ide o trávenie voľného času, medzi slovenským mužom a ženou?

Myslím si, že muži oddychujú viac. Potvrdila mi to práca v teréne medzi vidieckymi ženami. V každej dedine je obecný úrad, kostol a väčšinou aj krčma. Krčmu ženy nevnímajú ako miesto, kam môžu ísť. „Slušná žena“ do krčmy nejde. Ale majú nejakú inú inštitúciu, kde sa môžu stretnúť? Nie. Často sa rozprávajú spoza plota, s hrabľami v rukách, zatiaľ čo ich muži sedia pri pive.

A čo kostol?

Ten sa tu zatiaľ väčšinou spája len so sviatkami a s nedeľou. Kostol, cirkevný život, náboženstvo, sa nevnímajú ako neustála činnosť. U nás je pre mnohých život v cirkvi súčasťou každého dňa. Ľudí v mojom cirkevnom zbore som vždy považovala za „druhú rodinu“.

Čo znamená byť úspešnou ženou v Amerike a na Slovensku?

V Amerike sa úspech posudzuje len podľa dosiahnutej kariéry a ročného platu. Je to škoda. Lebo americká žena je postavená pred dilemu výberu a často obetuje rodinu na úkor kariéry. Sú však aj ženy, ktoré zvládajú obidve roly. Vďaka dobrému platu si totiž môžu zaplatiť za domáce práce, služby, polotovary, reštaurácie. Na Slovensku poznám veľa žien, ktoré sú úspešné profesionálky, ale väčšina z nich ťahá naplno aj domácnosť. Ich manželia sú v mnohých prípadoch tiež úspešnými profesionálmi, ale len máloktorý z nich upratuje alebo varí. Tu musím ešte povedať, že som bola veľmi prekvapená, koľko vzdelaných žien s titulmi je na Slovensku. Pracujú ako výskumníčky, vedkyne. Mám dojem, že v Amerike je ich menej, týka sa to najmä žien v oblasti prírodných vied či v matematike. Myslím si, že to bola v minulosti jedna z mnohých pozitívnych vecí, že ženy študovali chémiu či stavebníctvo.

Je podľa vás rozdiel v postoji k rodine a k manželstvu v Amerike a na Slovensku?

Čo sa týka rodiny a výchovy detí, nemyslím, že by bola jedna strana lepšia ako druhá. Rozdiel je však v tom, že Američania považujú dieťa už od narodenia za samostatnú bytosť. Nepoznám americkú rodinu, kde by bábätko spalo v jednej izbe s rodičmi. Výnimkou sú možno emigranti, ktorí si donesú iné zvyky z domu. Samozrejme, je to vec tradície, ale aj priestoru. Na Slovensku nie je v bytoch veľa miesta.

Neovplyvní to neskôr vzťah rodičov a dospievajúcich detí?

Áno, je to cielená príprava na samostatnosť. Keď má dieťa osemnásť rokov a skončí strednú školu, odchádza z domu. Ide študovať na univerzitu, alebo si nájde prvé zamestnanie, a domov už prichádza len na sviatky alebo na leto. Rodičia vedia prestrihnúť pupočnú šnúru, ktorá ich spája s dieťaťom. Je veľkou výnimkou, ak sa deti po skončení štúdia vracajú bývať späť k rodičom. Keď má dieťa osemnásť, vie, že začína vlastný život. Rodičia ho môžu podporovať, ale nedeje sa to v takom rozsahu ako na Slovensku. Tu sa ešte aj niektoré ekonomicky činné deti nechávajú živiť rodičmi, ktorí žijú neraz iba z penzie.

Takže americkí rodičia svoje deti finančne nepodporujú?

Ale áno, môžu im kúpiť auto, alebo im pomôžu nájsť si byt. Ale aj deti zámožných ľudí sa neraz prebíjajú životom v relatívne skromných podmienkach. Rodičia ich nepodporujú zámerne, aby sa čím skôr naučili stáť na vlastných nohách. Je to súčasť americkej mentality. Možno aj preto sú Američania ako národ omnoho sebavedomejší ako Slováci. Samozrejme, ekonomické pomery sú v Amerike odlišné. Mladý človek oveľa ľahšie zoženie zamestnanie, ľahšie získa byt i auto.

Ako hodnotíte zmeny, ktoré sa odohrali na Slovensku počas deviatich rokov vášho pobytu?

V Banskej Štiavnici, kde som bývala na začiatku, predávali jogurt ešte aj tri roky po revolúcii v sklených fľaškách, ktoré bolo treba umyť a vrátiť. To bolo inak dobré, ale komplikované. Z polotovarov nebolo skoro nič, ani žiadne potraviny z dovozu. Zelenina takmer žiadna, najmä v zime. Teraz sa už dá aj tam kúpiť skoro všetko. Aj obchody sú už otvorené dlhšie, najmä v mestách. Problémom zas je, že všetko je drahšie a mnohí ľudia zarábajú relatívne menej, kúpna sila je menšia ako predtým.

Mnoho ľudí sa sťažuje, že sa im žije horšie. Ako to vidíte vy?

Sťažujú sa, pretože zabúdajú na zlé a pamätajú si iba dobré. Vedia, že mlieko stálo dve koruny, ale už zabudli, že bolo treba zháňať toaletný papier. V Banskej Štiavnici je obrovská nezamestnanosť, ale keď potrebujete zohnať slušného remeselníka, je to problém. Ľudí, ktorí idú do biznisu s tým, že budú napríklad upratovať domácnosť, je oveľa menej, ako by som čakala. Potrebujete umyť okná pred sviatkami? Skúste hľadať podobné služby v malom mestečku. Možno preto, že tu nie je tradícia upratovať v dome iných ľudí, možno preto, že ľudia si to nemôžu dovoliť, a možno preto, že si neprajú, aby cudzí človek prišiel do ich domácnosti. Ja by som to ale privítala.

Jedným z problémov Slovenska je korupcia. Čo si o tom myslíte?

Samozrejme, aj v Amerike existuje korupcia, ale väčšinou sa netýka každodenného života. Všetci hovoria, že ryba smrdí od hlavy. Ja ale tvrdím, že korupcia sa začína odspodku. Úplatky dávajú na Slovensko skoro všetci a vôbec to nepovažujú za niečo zlé. Keď idú k lekárovi, keď potrebujú niečo od úradníka, keď chcú získať zákazku pre svoju firmu, keď chcú dostať dieťa na školu. Je to tu hlboko zakorenené. A ten systém sa sám od seba nenapraví, kým pre to každý niečo neurobí. Každý by mal urobiť osobné rozhodnutie – odteraz nebudem brať, ani ponúkať úplatky. Som presvedčená, že je to možné. Asi by som tu tak dlho nebola, keby som neverila, že sa to tu zmení. Verím, že Slovensko má fantastickú budúcnosť. Ale závisí to od ľudí.

JARMILA FILADELFIOVÁ