Máločo na tomto svete sa opakuje. V knihe Ako sa robí evolúcia nenájdeme nič z brilantných sociobiologických úvah Jana Zrzavého, na ktoré si čitateľ jeho esejí, predhovorov či doslovov k najvýznamnejším knihám o evolúcii už zvykol. Samozrejme, eseje ani krátke úvahy na margo kníh nie sú knihy samy; napísať populárnovedeckú knihu o evolúcii, ktorá v poslednom čase zmenila svoju tvár, a naplniť ju novým obsahom, musela byť okrem iného - aj riadna drina. Koniec-koncov, sami autori varujú, že evolučne myslieť si vyžaduje "určitú námahu". To je však povedané veľmi jemne.

Strastiplné pasáže plné záhadných živočíchov a rastlín, exkurzie do života buniek, gamet a embryonálneho či fylogenetického vývoja obratlovcov môžu byť aj pre veľmi "zvedavého" čitateľa veľkou prekážkou. Musí totiž okrem ich zdolania absorbovať ešte aj množstvo iných nových termínov, s ktorými sa v živote nestretol. Pravda, občas býva odmenený prekvapujúcim poznaním; žiaľ, schopnosť mnohých ľudských mozgov vnímať naraz veľa nového je ohraničená samou evolúciou.

Autori to, samozrejme, vedia. "Prílišná komplikovanosť programu sa už nevypláca," píšu. "Väčšinou úplne postačí, ak sa v očakávateľných situáciách zachováme tak, ako to zvyčajne býva výhodné." Ak by sme pokračovali v ich logike - zvyčajne nebýva výhodné čítať knihy, ktoré majú množstvo nevýhod: sú bez deja, bez vášní a bez krvi, nedozviete sa v nich, ako zarobiť, alebo sa chopiť moci, ktorá leží na zemi; sex sa v nich odohráva maximálne na úrovni opisu krku žiráf či chvostov pávov, pomaly nad každou vetou musíte rozmýšľať, a aj tak ju nie vždy správne pochopíte, a pretože sa ani nemáte s kým o prečítanom porozprávať, vyzerá to všetko dostatočne depresívne.

Pri písaní svojho evolučného príbehu teda autori nestavili na jednoduchosť popularizačného štýlu klasikov žánru George C. Williamsa, Matta Ridleyho alebo aj Richarda Dawkinsa. Žeby ich oslovila skôr teória Amosa Zahaviho? Tá hovorí, že zjavná zbytočnosť, ako je napríklad veľký a krásny páví chvost, ktorý hendikepuje jeho nositeľa v mnohých iných činnostiach, dôležitých na prežitie, môže prilákať pozornosť samičky. Podľa tejto teórie (žiaľ, iba teórie) si vás samička vyberie spomedzi iných samcov práve preto, že musíte byť superman, ak ste sa s takou obrovskou príťažou a v takej veľkej konkurencii úspešne dožili dospelosti.

Nuž, autori knihy o evolučných hrách možno signalizujú, že musia byť supermani, ak sa dokážu uživiť napriek tomu, že píšu podobné zložité, múdre (a napriek všetkému aj krásne) knihy. Ale je tu aj iná možnosť. Uzatvorili dočasnú koalíciu, podobnú tej, akú medzi sebou v jednom organizme uzatvárajú gény (vlastne alely), aby naplnili vlastné sebecké záujmy. A pretože vďaka sebeckým záujmom génov našich predkov, a koniec-koncov aj našich vlastných génov sme tu aj my, sotva možno spochybniť aj takýto prípadný autorský zámer.

Vďaka ohromnej rôznorodosti minulých, súčasných aj budúcich prejavov všetkého živého je však najskôr všetko úplne inak.