Aj napriek osobným bolestiam a drámam umenie zostáva. No byť doma prorokom - to nie je naozaj sranda. Napokon, dosť výstižne o tom hovorí aj jedno známe príslovie. Básnik Paul Verlaine (1844-1896) zhodou okolností tomuto osudu unikol a má vo francúzskej i svetovej poézii svoje pevné miesto - tak, ako to svojho času (1961) pripomenul George Pompidou v antológii francúzskej poézie.
Je teda dnes Verlaine už naozaj iba tou klasickou akademickou obludou na kamennom podstavci, v ktorej nie je nič ľudské? Pravý opak je pravda. Kým nejeden z nás sa životom prebíjal - on sám sa ním (takmer bez zábran) prepíjal. Práve Paul Verlaine bol všetkým iným len nie meštiacky akademickým básnikom zabarikádovaným za svojím obedňajším aperitívom. Čosi o tom naznačujú aj jeho memoárové prózy Vdovcovy paměti (1886), Má Vězení (1893) a Zpověď (1895). Pochádzajú z obdobia, keď bol ešte Paríž hlavným mestom poézie a kultúra (a jej zločiny) neboli ešte také viditeľné a pretriasané ako teraz. Vtedy sa päťdesiatročný Verlaine (1894) stal po Lecontovi de Lisle prestížnym kniežaťom básnikov - bez ohľadu na to, že v ulici Descartes žil a býval s prostitútkou Eugeniou Krantzovou.
Bol naozaj najfrancúzskejším básnikom alebo najbásnickejším Francúzom? Ťažko povedať. Napísal najlepšie i najhoršie básne sveta a napríklad i taký Watteau nebol preňho vatou, ale inšpiráciou. Nejedna jeho slabosť bola jeho silou, poézia bola preňho ťažkým psom na ceste k pólom. K vrcholným pólom ľudskosti, ale aj vášne. Faktom zostáva, že jeho rozličné štylizácie v týchto memoároch ("vdovec") treba prijímať s rezervou, lebo tento Majster mával mnohokrát chuť na nechutnosti, čo (aj v týchto pamätiach) neraz zamlčiava a obchádza. Jeho vychýrené manželstvo s Mathildou Mauté malo v sebe veľa čŕt čierneho humoru, do ktorého patrili nielen básnikove pokusy o zahrdúsenie novomanželky, ale aj jeho bisexuálne a homosexuálne problémy, útek z domu, život s Rimbaudom či Lucienom Létinoisom, streľba na Rimbauda, viacnásobné väzenia, pokus o to, aby sa stal mníchom a podobne.
Žiť je samo osebe dosť nebezpečné - no Verlaine, ako vidno, si toto nebezpečenstvo ešte pre istotu zväčšoval. Možno bol naozaj masochista, ako to o ňom hovorí psychológ André Genest. V nedávno vydanom českom preklade básnikových pamätí chýba séria textov Mes hôpitaus (Moje špitály) z roku 1891. Tých pobytov v rozličných nemocniciach a útulkoch bolo na sklonku básnikovho života (trpel okrem iného aj reumatizmom) naozaj mnoho, často v nich zápasil sám so sebou a ešte častejšie bol práve na strane všetkého , čo ho chcelo poraziť.
Terajšie vydanie Verlainových pamätí je najcennejšie tam, kde prináša básnikove autentické svedectvá o literatúre a umení jeho doby (O současném Parnasu) alebo pasáže o svojom živote (v časti Zpověď). Tie nám vedia básnika ľudsky aj umelecky priblížiť. Platí o nich to, čo kedysi v roku 1922 napísal v svojich cestopisných záznamoch Dojmy z Francúzska náš Martin Kukučín. O Verlainovi Kukučín možno ani nevedel, a preto aj o ňom samotnom platí jeho povzdych: "Koľko ráz sa stáva, že sa talenty stretnú, ale len v dielach. Umelci jeden o druhom ani nevedia."
O Verlainovi vieme, ba ide to niekedy až tak ďaleko, že sa mágie jeho verša ľahko a stopercentne zbaviť nevieme. Ak je to (možno) naša prehra - je to aj (celkom iste) Verlainovo víťazstvo.
Autor: IVAN MOJÍK
