Na európskej scéne sa vynárajú noví lídri a hnutia, ktoré sú schopné narušiť doterajšiu politickú a volebnú rovnováhu. Recept populistov je jednoduchý: ľuďom, ktorých kvária najrozmanitejšie súkromné problémy a obavy, ponúkajú etnickú náruč. Obavy ľudí si treba všímať a diskutovať o nich. Skúšobným kameňom sa stal neľahký problém prisťahovalectva. Strana premiéra rakúskeho Korutánska, Jörga Haidera (FPÖ), je politické hnutie, ktoré sa opiera o nacionalizmus, xenofóbiu a rafinovanú revitalizáciu istých aspektov nacistickej minulosti. Napriek tomu táto strana získala pred rokom v posledných parlamentných voľbách 27 percent hlasov a stala sa súčasťou vládnej koalície. Znepokojujúci je najmä fakt, že za túto stranu hlasovalo 48 percent rakúskych robotníkov. Naposledy sa čosi podobného stalo v Belgicku, kde neočakávaný volebný úspech zaznamenala populistická pravica Filipa Dewintera.
Noví lídri a nové hnutia narušujú politickú a volebnú rovnováhu. Najvýraznejšie sa v tomto smere prejavuje radikálna a populistická pravica, ktorá dokáže získavať voličov z neobyčajne skonsolidovaného elektorátu stredu a pravice. Aj nedávny prieskum verejnej mienky v Taliansku naznačil, že Liga severu získava väčšinu svojich hlasov v robotníckom prostredí, ba voliť sa ju zberajú aj členovia konfederácie ľavicových odborov.
Krv a pôda
Ako vysvetliť túto narastajúcu podporu? Čo spája tieto formácie, aká je ich ideová a politická príbuznosť? Na rozdiel od klasického konzervativizmu stavajú tieto hnutia svoju identitu na návrate k pôde, stávajú sa hlásateľmi regionálneho nacionalizmu, ktorý krízu veľkého národa nahrádza láskou k „malej otčine“. Antieuropeizmus a nenávisť k imigrantom sú dôsledkom stratégie, ktorá nachádza východisko v primitívnom federalizme, v idei, že každý je hospodárom vo vlastnom dvore a občianske práva nie sú zbraňou jednotlivca, ako tvrdia liberáli, ale „národa“ – bavorského, rakúskeho či lombardsko-benátskeho.
A k tomu – krv a pôda. Práve od týchto slov – symbolov treba začať, ak chceme novému javu porozumieť. Na silnej idei národa, ktorá sa opiera o etnickú príslušnosť a narastajúce obavy a neistoty, stavajú svoje stratégie vodcovia hnutí najmä v tých spoločenstvách, ktorými najviac otriasajú dôsledky globalizácie. Populistická pravica vie, ako má reagovať na obavy najbiednejších, a zároveň – nestrácať zo zreteľa ani záujmy najsilnejších skupín spoločnosti.
Politická ponuka novej pravice sa zdá byť taká atraktívna najmä preto, že sa nesústreďuje iba na sľuby znižovania daní či zvyšovania počtu pracovných miest, ale ponúka aj identitu. Posolstvo pre spoločnosti znepokojené nedostatkom sociálnych garancií znie takto: spojme sa proti našim nepriateľom, bráňme pôdu, na ktorej sme sa narodili, na ktorej chce vládnuť niekto iný. Nové javy na scéne európskej pravice nemajú iba ekonomický a spoločenský rozmer. Spoločenský aspekt (táto zmes hnevu a strachu z emigrantov) má oveľa staršie a hlbšie korene nespokojnosti. Hodnoty, ktoré sa začínajú presadzovať, sú: prostredie, jazyk a teritórium. Na nich stavajú ľudia ako Haider či Dewinter, ktorí sa narodili už po 2. svetovej vojne, takže pocit kolektívnej viny za nacionalistickú minulosť generácie ich otcov, ktorá priviedla Európu na pokraj priepasti, ich už vonkoncom netrápi.
Lenže pozor. Tieto javy nie sú ani banálne, ani nostalgické. Táto pravica je silná preto, lebo dokáže posunúť identitu zeme a jazyka do „nového sveta“. Slovník lídrov je krajne tradicionalistický, ale nikdy nezabudnú na globálny rozmer politiky, ekonómie či komunikácie. Títo ľudia neoplakávajú civilizáciu otcov, považujú ju za navždy uzavretú, ale získavajú jej duše. Vytvárajú doteraz neznámu čalamádu populizmu, regionalizmu a nacionalizmu, ktorá je tým mocnejšia, čím menší je priestor, na ktorom ju uplatňujú, čím ohraničenejšie je používanie jazyka. Nie je náhoda, že syndróm obkľúčenia nadobúda najodpornejšie znaky práve tam, kde teritórium nechránia rozľahlé horizonty, tam, kde sú tradície hlboko zakorenené a uzavreté.
Silou pravice je strach
Z tohto hľadiska je jasné, že Taliansko je vysoko rizikovou krajinou. Nie iba kvôli činnosti Ligy severu, ale najmä preto, že talianska národná identita je krehká, pričom vplyv etnorasistickej pravice, tejto dedičky historického totalitarizmu a nacionalizmu, jednostaj narastá. Generátorom týchto znepokojujúcich procesov je v čoraz väčšej miere mediálny populizmus. Znaky, ktoré sa v iných krajinách zoskupujú do jediného hnutia, v Taliansku získali pôdu hneď v troch súčastiach Pólu slobody (ide o stredopravicovú koalíciu, na čele ktorej stojí Silvio Berlusconi). Štandardné strany nedocenili vplyv tejto výzvy, pretože si mysleli, že ide iba o bezvýznamné pozostatky minulosti, ktoré možno ľahko pozbaviť kúzla a neutralizovať. Pre európskych demokratov je pochopenie tejto novej pravice skutočným problémom. Presvedčivé odpovede na jej výzvu nevedia nájsť ani na politickej a vládnej úrovni, ani v oblasti kultúry, ani na úrovni hodnôt.
Giuliano Amato (súčasný taliansky premiér) povedal, že silou pravice je strach. Obava pred tým, čo je iné, odlišné, obava o osobnú a sociálnu bezpečnosť, obavy zo straty vlastnej identity vo svete, v ktorom sa veľké ekonomické procesy čoraz viac vymykajú spod bezprostrednej kontroly a riadenia zo strany štátov a spoločností. Tieto obavy musíme rozptýliť – a na samom začiatku obavu z imigrácie. Musíme rovno povedať, že v čase rastúceho prílevu prisťahovalcov do našich miest nestačí na hrozby rasistického odmietnutia reagovať ideologickým mudrovaním o mnohonárodnostnom spoločenstve. Zhubný je aj utilitárny cynizmus, príznačný pre tých, čo vravia: „Dobre, že prichádzajú, pretože nemáme dosť pracovných síl.“ Tieto argumenty dnes obyvateľov robotníckych sídlisk v Ríme či Turíne dokážu presvedčiť menej ako kedykoľvek predtým. Práve v tomto prostredí prítomnosť zahraničných imigrantov presahuje možnosti ich teritoriálnej integrácie a sťažuje vzájomné spolužitie. Musíme nájsť riešenie, ktoré by bolo presvedčivé nielen na úrovni hodnôt, ale aj na úrovni politiky, sociálnej starostlivosti, ochrany a kontroly. V opačnom prípade, či sa nám to už páči alebo nie, úrodu zožne populistická pravica, pretože bude kultivovať už udomácnenú klímu vzbury a nechuti.
Prístup k emigrácii musíme riešiť nielen na úrovni hospodárstva. Musíme vygenerovať aj oveľa odvážnejšiu občiansku a kultúrnu politiku. Situácia, v ktorej vedľa seba žijú rozvadené etniká bez šance na porozumenie, priam volá po autentickom pluralizme. Ten však obohacuje všetkých iba vtedy, keď sa opiera o všeobecne uznávané hodnoty, keď dokáže rozvíjať dialóg medzi kultúrami. Inými slovami: stratégia zmierovania je správna iba vtedy, keď dokáže vybudiť spoluzodpovednosť za miesto, na ktorom sa žije. To platí aj pre poriadok a bezpečnosť, ktoré zavládnu iba tam, kde sa domorodé obyvateľstvo dokáže rozvíjať spolu s imigrantmi v atmosfére spolupráce a lojality. Nestačí, keď nevyhnutnosť koexistencie iba verbálne omieľame. Namiesto pasívneho sledovania rozpadu spoločenstva musíme vypracovať stratégie, ktoré dokážu obnoviť dohodu medzi odlišnými ľuďmi. Iba tak dokáže spoločnosť existovať na nových základoch.
Téma bezpečnosti presahuje úzky rámec kriminality. Začína sa hra o budúcnosť. Pre ľavicu to znamená, že sa nevyhnutne musí vzdať zakorenenej vízie sociálneho zabezpečenia, ktoré sa rozvinulo v minulosti. Globalizácia, pružnosť, rôzne očakávania od života – to všetko možno uplatňovať iba vo vnútri spoločenského modelu, ktorý obsahuje väčší potenciál zahrnutia – poskytuje isté záruky všetkým (nie iba podaktorým) a pomáha jednotlivcovi počas všetkých etáp jeho života uplatniť jeho schopnosti a nadanie. Na tejto platforme dokázal Olivovník (koalícia postkomunistov a ľavého krídla kresťanskej demokracie) presadiť dôležité reformy, ale – a to treba otvorene povedať – nie vždy dokázal riešiť problémy dosť rozhodne. Možno sme sa báli, že stratíme podporu, že nezískame nové hlasy. Lenže história nás učí, že iba inovácia umožňuje úspech pri riadení rôznorodej spoločnosti.
Nedémonizovať, postaviť sa čelom
Nakoniec som si nechal fundamentálny problém identity. Máme do činenia s protivníkom, ktorý spochybňuje hodnoty európskej civilizácie, spoločné korene, ktoré napriek dramatickým zlomom udržali vyvážený rozvoj demokratických inštitúcií, ekonomického rastu a spoločenských vízií. Netolerovanie fašizmu a nacizmu sa na vyše polstoročia stalo hlavným tmelom obrodenia Európy. Dnes budeme musieť vynaložiť obrovské politické i hospodárske úsilie, ináč úpadok a rozpad európskej civilizácie nezastavíme.
Nikoho netreba démonizovať. K novej identite Európy a jej národov sa treba postaviť čelom. Beda, ak túto oblasť prenecháme našim protivníkom. Nie sme proti globalizácii, ale určite nechceme, aby vyústila do kultúrnej unifikácie, ktorá by naše spoločnosti dramaticky ochudobnila. Globalizácia a obrana európskych kultúr sa nemusia vylučovať. V tomto bode nemôžeme ustúpiť: neželáme si kultúrnu demobilizáciu reformizmu, gradualizmu a jeho tradícií.
Keď sa to tak vezme, populistická pravica využíva istý deficit demokracie vyplývajúci z globalizácie. Koncepcia populistov je však neprijateľná: uzavrite sa do tesných regionálnych hraníc! Regióny sa však nemôžu stať protiváhou globálnej ekonomickej moci. Problém je v tom, že samospráva regiónov, ktorú treba na každý spôsob rozvíjať ako alternatívu k centralistickej vízii štátu, bez silných nadnárodných demokratických inštitúcií, nemôže byť produktívna. Preto musia vzniknúť vierohodné a solídne európske inštitúcie, ktoré dokážu zvládnuť krízu národného štátu a nebudú sa venovať iba kontrole ekonomiky. Čaká nás veľký boj o hegemóniu. Zápasiť budú dve odlišné koncepcie politiky, ekonomiky, ľudských a spoločenských vzťahov. Spoločnosti, ktorá má obavy z budúcnosti, možno dať iba dve rady: buď jej pomôžeme zabetónovať sa do svojich obáv, alebo jej ponúkneme silnú motiváciu v rokoch veľkej premeny, aby sa dokázala otvoriť voči možnostiam, ktoré premena všetkým ponúka.
Keď mocnie trend uzatvárať sa, populistická pravica naberá silu. Európsky reformizmus musí stavať na tom, čo ponúka otvorená spoločnosť. Na tejto ponuke musí vypracovať svoj vlastný program a prispôsobiť ho duchu doby. Bude to dlhá výzva, sme iba na začiatku zmien. Lenže práve na tomto ihrisku sa bojuje o politiku a Európu.
MASSIMO D‘ALEMA
La Repubblica
(Autor je bývalý taliansky premiér)
