J. H. Krchovský: Poslední list * Nakladatelství Petrov * Brno 2003 Každý čitateľ čas od času naďabí na skutočnú poéziu. No zriedkavo sa o to môže s niekým aj podeliť. A tak zväčša len sleduje, ako extáza odplynie dostratena. Prestúpi cez srdcové záklopky aj chúlostivé miesta rovnako grandiózne ako cez mozgové blany a preleje sa márnivo do okolitého vesmíru.
Na extáze, pravda, veľmi dekadentným a veľmi provokatívnym spôsobom, zakladá sa aj uhrančivá básnická tvorba J. H. Krchovského.
Tento pseudonym si zvolil kedysi na konšpiračný popud Egona Bondyho. Odkaz na záhrobie (krchov - cintorín) má na veky vekov pripomínať, že Krchovský trávil v detstve čas prázdnin u svojej brnianskej babičky, ktorá bývala v domčeku pod cintorínom. Aj v najnovšej jeho tvorbe, spadajúcej do posledných siedmich, najmä však do posledných troch rokov, tieto odkazy na posmrtné zátišia života nesmú chýbať. Ako by aj mohli.
Samozrejme, nebol by to Jiří Krchovský, keby nám všetko nepredkladal zaobalené v akejsi staromódnej "málomravnosti". Popri samoľúbej, ale noblesnej sebairónii vyznáva svoju ponurú filozofiu zmaru, ku ktorej ho to neodolateľne ťahá cez všetko. Cez erotiku, smrť, cez neutíchajúcu radosť z obscénností až po samopašné žartovanie o najvážnejších veciach. Z čoho básnicky vychádza a k čomu sa ustavične vracia - to je neodvolateľná mizernosť človečieho údelu. Popritom máme do činenia s neuveriteľne dôvtipným a domýšľavým pozérstvom v takom rozsahu, že ide možno zároveň aj o priame, hodnoverné autobiografické svedectvo o živote umelcovom.
Keďže všetky svoje básne prísne datuje, dozvedáme sa, že prikvačený núdzou spisuje čoraz viac svojich pamätných veršov v Brne, zrejme v babičkinom domčeku pod cintorínom, ktorý mu už vlastne dnes patrí.
Čitateľ sa na mnohých miestach môže sotva ubrániť súhlasu. Dokonca pravidelne dostane aj isté posolstvo či mravné ponaučenie. Pritom by kde-kto odprisahal, že Krchovského básne sú predovšetkým úpadkové. Sú. Zároveň však treba jedným dychom spresniť, že tieto verše sebaistým rukopisom spísal čítankový, vari až archaicky učebnicový autor. Oceniť sa dá teda predovšetkým nenútenosť, s ktorou poeta vykonáva svoje remeslo.
Popri neuveriteľných lapidárnych zhovädilostiach ukladá do vitríny poézie skutočné nadčasové skvosty, sám iba dočasne spasený prevelikou svojou trýzňou. Aj tak sa zdá, že jeho básnické zbierky, ktoré vždy vychádzali v niekoľkotisícových nákladoch, sú len rozmarom génia. Všetko tomu nasvedčuje.
Ale pozor. Pri opätovnom prelistovaní zisťujeme, že nám medzi prstami prekĺzlo aj čosi iné ako len samopašné veršíky virtuóza.
Ako keby ten Jiří nesmel zaplakať - aj keď je to občas treba - a slzy mal v sebe rozdelené na zván soli a kusisko ľadu. Navyše sa pri čítaní môže vonku za oknom zošeriť rýchlejšie ako zvyčajne. Ako keby padlo trochu tmy ešte pred zotmením.
Autor: JÁN LITVÁK
