Slovenská mentalita nie je typicky mestská, má skôr vidiecku identitu. Veď len pred zhruba dvadsiatimi rokmi, prevýšil na Slovensku počet obyvateľov miest počet dedinčanov. O tom, prečo sa dnes u nás rozdiely medzi mestom a dedinou čoraz viac stierajú, hovorí historik VLADIMÍR SEGEŠ.

Čo robí mesto mestom?

Predovšetkým mestské slobody a svojský spôsob života.

Ako to bolo v minulosti?

Už v privilegiálnej listine Bratislavy z roku 1291 vydanej Ondrejom II. sa potvrdil najvyšší atribút slobodného kráľovského mesta - jeho vlastná samospráva. Znamenalo to, že volený richtár, ktorý stál na jej čele, bol priamo podriadený kráľovi. Mestá, ktoré toto privilégium nemali, podliehali zemepánovi, a ten rozhodoval, kto bude richtárom, kto v mestskej rade, čo môžu alebo nemôžu obyvatelia.

Čo vplývalo na rozvoj slovenských miest?

Vždy veľa záviselo od panovníka, ktorý sledoval najmä obranný a hospodársky cieľ a vydával mestu privilégiá a výsady, vďaka ktorým sa mohlo slobodnejšie rozvíjať. Zaujímavé je, že v období Uhorského kráľovstva sa väčšina slobodných kráľovských miest nachádzala v Hornom Uhorsku, teda na našom území. Súviselo to s banskou výrobou, ale aj s radom obchodných ciest, ktoré sa tu križovali.

Koľko miest u nás v stredoveku vzniklo?

Koncom 14. storočia bolo na území Slovenska zhruba sto výsadných miest a mestečiek. Vznikali najmä pri hradoch ako podhradia - tak to bolo v prípade Bratislavy, Nitry, Zvolena či Trenčína. Ďalším typom boli mestské sídliská na rušných cestách či komunikačných uzloch, čo je prípad Košíc, ale aj Levoče, Trnavy či Bardejova. V oblastiach rudných ložísk vznikli zasa početné banské mestá a mestečká.

Dá sa hovoriť o typicky mestskom spôsobe života na Slovensku?

Slovenská mentalita nie je typicky mestská, má skôr vidiecku identitu. Ak aj dedina v minulosti získala štatút mesta, ešte to neznamenalo, že sa stala skutočným mestom. Ani z jej obyvateľov sa automaticky nestali mešťania.

Ako sa prejavuje životný štýl mešťana?

Najmä v osobitom sociálnom biorytme. A potom je tu viacjazyčnosť, ktorá bola v našich mestách príslovečná hlavne v období monarchie. Mestá boli národnostne rozmanitejšie, preto sa v nich aj vyvíjala iná kultúra ako na dedinách. Po vzniku ČSR v roku 1918 akoby sa v mnohých mestách vymenilo obyvateľstvo. Nastal príliv obyvateľov slovenského aj českého pôvodu na úkor Maďarov a kedysi dominantných Nemcov. Migrovalo sa do väčších miest, najmä do Bratislavy, z ktorej sa po roku 1945 odrazu stalo monolingválne veľkomesto. Noví obyvatelia prevýšili počet starousadlíkov, čím sa aj identita mesta zásadne zmenila.

Čo je dnes dôležité pre rozvoj miest?

Dnes je všade prvoradá ekonomika. Je to celkom jednoduché - keby sa napríklad automobilka postavila pri Prešove a nie pri Žiline, všetky mestá v prešovskom regióne by sa rozvíjali inak, ako sa rozvíjajú. Podstatným ukazovateľom je zamestnanosť.

Vonkajším prejavom vývoja mesta je jeho vzhľad, urbanistické riešenie. Akú hodnotu majú naše mestá po tejto stránke?

Vrátim sa do stredoveku a do Bratislavy. Keby sme jej vtedajšiu architektúru, a najmä parcelizáciu, porovnali s dnešnou, zistíme, že pôdorys jadra je navlas rovnaký. Mestá sa totiž vyvíjali a vyvíjajú v rámci prírodných možností a odjakživa sa vyznačovali istou uniformitou. Centrum tvorilo vždy hlavné námestie, obohnané stavbami, ktoré malo buď šošovkový, štvorcový či obdĺžnikový tvar. Radnica, ktorá bola výrazom mocenskej sily, ducha a sebavedomia mešťanov, stála zväčša v strede námestia alebo na jeho čestnom mieste. Vývoj miest je kontinuálny. Ich jadrá existujú doteraz a tvoria akúsi obruč. Keď sa v nich zbúrajú dva domy a namiesto nich sa postaví jeden, vždy je to len v úzkom vymedzenom okruhu. Nedá sa zbúrať celý stred mesta a postaviť nový na zelenej lúke.

Čím to je, že niektoré mestá sa považujú za pekné a iné nie?

Na tom, aký výzor stavby sa má v danej chvíli uprednostniť, sa nedá zhodnúť. Záleží to od vkusu investorov a architektov, módy, osobných kontaktov a najmä od ekonomických možností. Napríklad za bývalého primátora Košíc Rudolfa Schustera sa mesto veľmi zadlžilo, ale hlavné námestie a centrum sa zreštaurovalo a je obdivuhodné.

Sú mestá, veľké mestské časti, ktoré historické centrum nikdy nemali. Dá sa k nim vytvoriť vzťah?

Veľmi dôležitý je lokálpatriotizmus. Som rodený Bratislavčan a už dlhší čas bývam v Petržalke. Je to mesto v meste a dlho bolo bez charakteru. No ľudia sa tu napriek bezútešnosti architektúry naučili žiť a dokázali si prostredie skultivovať. Pôvodne som si napríklad myslel, že obchodné centrum Aupark bude ľudoprázdne. Stal sa však opak - ľudia ho dennodenne navštevujú, získali k nemu vzťah, plní pre nich aj úlohu trhu či jarmoku, ktorými boli mestá kedysi význačné. Jednoducho, našli tu samých seba.

Ako by mal dnes vyzerať človek - mešťan?

Ťažko povedať. Dnes je globalizácia taká dominantná, že pôsobí na myslenie ľudí bez ohľadu na to, odkiaľ sú. Ľudia sa presúvajú z mesta na dedinu a naopak. Kedysi bolo cťou byť napríklad obyvateľom Hlavného námestia v Bratislave. Za skutočného mešťana sa považoval iba ten, kto na ňom býval. V 20. storočí sa však bohatí mešťania odsťahovali do prepychovejších domov - do víl pod Slavínom a podobne. Bol to začiatok vyľudňovania a zbedačovania pôvodného ťažiska mesta. Najmä po roku 1945 mnohých obyvateľov z centra vysťahovali, domy vyvlastnili a znárodnili. Tie potom začali slúžiť ako sociálne byty pre nižšie vrstvy. Citeľne sa to prejavilo napríklad v bratislavskom podhradí či na košickej Hlavnej ulici. Dnes je trend zasa opačný.

Akú budúcnosť majú naše mestá?

Vždy záleží od ľudí. Bez nich by mestá nemali ani charakter, ani identitu, boli by len pustými a nezaujímavými kulisami.