Anne Applebaumová vo svojej kancelárii tesne po tom, ako sa dozvedela, že získala Pulitzerovu cenu.
Vyhlásenie predsedu poroty Pulitzerovej ceny Lee C. Bollingera začiatkom apríla prisúdilo štyridsaťročnej komentátorke denníka Washington Post najvyššie ocenenie v americkej žurnalistike a šek na desaťtisíc dolárov. "Priznávam, je to veľké zadosťučinenie mojej dlhoročnej práce," povedala v telefonickom rozhovore pre VÍKEND Anne Applebaumová, ktorá sa so svojou knihou dostala minulý rok aj medzi finalistov Národnej knižnej ceny v USA.
Andrew Nagorski v recenzii v týždenníku Newsweek napísal o takmer sedemstostranovej publikácii Gulag: A History, že je najlepšou knihou na danú problematiku od západného autora. Applebaumová vo svojom diele opisuje vznik a pôsobenie koncentračných táborov v Rusku od Lenina až po Gorbačova. Svoj výskum založila na archívoch, autentických rozhovoroch, výskumoch a najnovších spomienkach ľudí, ktorí gulagy prežili. V historickej knihe nechýba obraz každodenného života v tábore: ako ľudia žili, pracovali, jedli, spali, bojovali a zomierali.
Prečo ste sa rozhodli venovať gulagom?
Asi to vyplývalo z môjho novinárskeho pôsobenia v stredoeurópskom priestore. V postkomunistických štátoch sa človek nutne dotkne tejto témy, ktorá stále rezonuje v mnohých ľuďoch. U tých, ktorí gulag prežili, aj u tých, ktorí o ňom stále nevedia celú pravdu.
Téma podľa vás ešte nie je odborne vyčerpaná?
Ani zďaleka. Hoci o nej bolo napísaných množstvo publikácií či časopiseckých štúdií, stále je veľa bielych miest. Dúfam však, že moja historická kniha ponúka dostatočne široký objem materiálov pre ďalšie štúdium.
Vo vašej knihe je úctyhodné množstvo informácií. Ako dlho ste ju písali?
Šesť rokov. Rozhovory s ľuďmi, prehrabávanie sa po zaprášených archívoch, konzultácie s historikmi - to všetko potrebuje čas a najmä obrovskú trpezlivosť.
Na nič podstatné ste nezabudli?
Vedome nie, ale pomôžem si jednou z najväčších autorít na gulagy Alexandrom Solženicynom, ktorý v úvode svojho diela Súostrovie Gulag adresoval obetiam komunizmu slová: 'A nech mi odpustia, že nie všetko som uvidel, nie na všetko som si spomenul, nie všetko som sa dovtípil.'
Rozprávali ste sa s Alexandrom Solženicynom?
S ním priamo nie, komunikovala som však s jeho synom Jermolajom. Keď som ho spoznala, žil v Spojených štátoch, ale pred štyrmi rokmi sa oženil a odsťahoval do Moskvy.
Konzultovali ste s ním aj koncepciu knihy?
Celkovú nie, iba rôzne detaily. Ponúkol mi však mnohé cenné rodinné rukopisy a archívy. Dal mi odporúčania na mnohých zaujímavých ľudí. Bez Jermolajovej pomoci by to bolo všetko oveľa chudobnejšie a aj ťažšie.
Západní historici na vašu knihu nešetrili chválou. Čo hovorili ich kolegovia z Východu?
Nepočula som od nich vážnejšie výhrady. Poznatky som si totiž dopĺňala najmä z ich zdrojov.
Do akej miery ľudia na Západe rozumejú komunistickej minulosti východnej Európy? Bola pre nich vaša kniha objavom?
Je pravda, že ľudia na Západe v tom majú obrovské medzery. Niekedy nemajú ani len predstavu o tejto téme a ak majú, tak len veľmi skreslenú.
Už aj vaša predchádzajúca kniha s názvom Medzi Východom a Západom sa zaoberala vzájomnými vzťahmi. Myslíte si, že dakedy rozdelené polovice sveta sa začínajú zbližovať?
Nezovšeobecňovala by som to, hoci tendencie sú zrejmé. Platí to však len pre Európu, a aj to nie výlučne. Veľká časť sveta je stále rozdelená. Niekedy až nezmieriteľne.
Prečo je to tak?
Ľudia sa málo zaoberajú svojou minulosťou. Je až šokujúce, akí sú nepoučiteľní.
Pomáhate im oživovať pamäť?
Snažím sa, ale neviem, či vynaložené úsilie má príslušný efekt.
A čo vaše komentáre vo Washington Post? Nevplývate nimi na myslenie ľudí?
Ťažko posúdiť, do akej miery menia názory čitateľov. Komentáre sú iba malou časťou toho veľkého prísunu informácií, ktoré ľudia prijímajú. Úplne by mi stačilo, keby ľudia po ich prečítaní začali aspoň rozmýšľať.
Ako sa pozeráte na výlučné postavenie USA v rozdelenom svete?
Amerika má veľkú zodpovednosť a nesie obrovské bremeno. Možno sa niekedy zdá, že ho nezvláda, ale zatiaľ nevidím nikoho, kto by jej rovnocenne pomáhal.
Európe sa zase zdá, že Amerika nedá na jej názor.
No vidíte, a to sú tie nepochopiteľné veci. Prečo sa dvaja spojenci hádajú? Žila som dlho v Európe a spoznala som mentalitu ľudí. Mali by sa zdôrazňovať veci, ktoré obidva kontinenty spájajú.
Vy ste spojivo našli v Poľsku, keď ste si zobrali za manžela politika a publicistu Radka Sikorského. Je pravda, že ste s ním reštaurovali starú kúriu v poľskom Kobieline?
Áno, stavba pochádza z osemnásteho storočia a nachádza sa neďaleko mesta Bydgošč. Radek má rád históriu a chcel si ponechať spomienku na Poľsko.
Kde ste sa spoznali?
Na štúdiách v Oxforde. Radek bol tiež novinárom, takže sme mali veľa spoločných tém. Vzájomné sympatie sa časom prehĺbili až do manželstva. Máme spolu synov Alexandra a Tadeasza.
Žijete v Amerike?
Dnes už áno. Naše spolužitie bolo náročnejšie, keď Radek robil štátneho tajomníka na ministerstve obrany v Olszewského vláde a štátneho tajomníka na ministerstve zahraničia v Buzekovej vláde. Láska však vydržala.
Dáte na jeho názor?
Samozrejme, veľa sa rozprávame o našej profesii. Radek je v súčasnosti prezidentom Novej atlantickej iniciatívy v rámci spoločnosti American Enterprise Institute a má veľký prehľad o súčasnom dianí vo svete. Nikdy však svoj názor nevnucuje, len keď s ním nesúhlasím, vyžaduje presvedčivé argumenty.
Čomu sa venujete, keď nepíšete o naliehavých problémoch tohto sveta?
Najprv je rodina a potom zase rodina. Veľa cestujeme, stretávame sa s ľuďmi. Takmer pravidelne si však vyhradím pre seba aspoň hodinu na čítanie obľúbenej knihy.
Prečítali ste si aj diela svojich súperov vo finále Pulitzerovej ceny?
Čítala som knihu od Dany Priestovej The Mission: Waging War and Keeping Peace with America's Military, ktorá sa mi veľmi páčila. Priznám sa, že knihu Stevena Nadlera o Rembrandtovi som nečítala. Počula som však pochvalné reči, a tak som rada, že som vyhrala v ťažkej konkurencii.
Pripravujete ďalšiu knihu?
Zatiaľ nie. Cítim, že si musím dať pauzu. Gulagy bola drina.
Obete gulagov podľa knihy Anne Applebaumovej
Anne Applebaumová vo svojej knihe poukazuje na problémy pri sčítaní obetí totality. Už pojem "obete gulagu" je mnohoznačný, a preto aj dobre podložené štúdie môžu prísť k rozdielnym výsledkom. Niektorí gulagom označujú kompletný systém sovietskeho väzenstva v celej ére sovietskej moci, zatiaľ čo iní ním myslia obdobie, keď bol pri moci Stalin. Otázkou tiež je, či sa medzi obete stalinizmu počítajú len tí, ktorí "sedeli", alebo aj tí, ktorí zomreli pri nútenom presídľovaní, alebo podľahli tragickým hladomorom v 30. rokoch.
Anne Applebaumová opatrne uzatvára, že nútenými prácami prešlo v Sovietskom zväze 28,7 milióna ľudí.
Koľko z nich prišlo o život?
Autorka je ešte opatrnejšia. Oficiálna sovietska štatistika NKVD a neskôr KGB hovorí, že počas rokov 1929 - 1953 zomrelo 1,6 milióna väzňov gulagu.
Je toto číslo dôveryhodné? Sú tam zahrnutí aj tí, ktorí zahynuli mimo táborov, pri transportoch a v bežných väzeniach?
Konečný odhad Anne Applebaumovej dosahuje pre toto obdobie počet okolo 2,8 milióna obetí bezprostredne spojených s prevádzkou koncentračných táborov.
GULAG existuje dodnes
Prvý GULAG - Glavnoje Upravlenije LAGagerej čiže Hlavná správa táborov - vznikol v roku 1922 ako tábor pre politických väzňov na Soloveckých ostrovoch v Bielom mori. Tábor sa postupne rozrastal aj na pevninu, kde väzni pracovali väčšinou v lesoch. Alexander Solženicyn pomenoval Solovky "almou mater gulagu". V júni 1929 boľševická vláda rozhodla, že všetci odsúdení na viac ako tri roky si budú môcť svoj trest odpykávať v pracovných táboroch. Tento rok je symbolickým začiatkom fenoménu, ktorý Alexander Solženicyn nazval Súostrovie Gulag.
Začiatkom tridsiatych rokov sa pracovné tábory rozrastali obrovským tempom - v roku 1935 v nich žilo 950-tisíc väzňov, roku 1941 už takmer dva milióny. Po vojne sa tábory ďalej rozširovali, Stalin totiž musel niekam umiestniť "živly", ktoré počas vojny poznali život za hranicami ZSSR. A tak počet väznených dosiahol začiatkom 50. rokov takmer tri milióny. Po Stalinovej smrti bolo prepustených vyše milióna väzňov a rozsiahle komplexy sa rozpadli do menších jednotiek, z ktorých mnohé existovali ešte po roku 1960. Dodnes niektoré z táborov slúžia ako "nápravné kolónie Ministerstva spravodlivosti Ruskej federácie".
Anne Applebaumová (1964) je komentátorkou Washington Post a zároveň členkou vydavateľskej rady tohto vplyvného amerického denníka. Absolvovala univerzitu v Yale, potom získala Marshallovo štipendium na School of Economics v Londýne a St. Antony's College v Oxforde. Neskôr pracovala v Londýne ako zahraničná redaktorka magazínu Spectator a varšavská korešpondentka magazínu The Economist. Zároveň písala komentáre pre on-line magazín Slate a pre niekoľko ďalších britských denníkov. Publikovala v New York Review of Books, Foreign Affairs a vo Wall Street Journal. Za svoju prvú knihu s názvom Between East and West získala v roku 1996 cenu Adolpha Bentincka za Európsku literatúru faktu. FOTO - ČTK/AP
