Na posledných dvoch MS sme zhodne začínali proti Ukrajine. V Göteborgu 2002 sme vyhrali 5:4, vlani v Helsinkách dokonca 9:3. Napriek tomu tento súper budí rešpekt, straší rukopis ruskej školy. Súhlasíte?

Mám rešpekt, nie strach. My sme sa poschádzali dosť narýchlo, niektorí chlapci budú po príchode z Ameriky možno ešte unavení. Ukrajinci sú dva týždne pokope, čo sa odrazí na súčinnosti. Určite majú na to, aby nám narobili problémy. Na predchádzajúcich šampionátoch nám pomohlo, že im vybuchli gólmani. Vo Švédsku Karpenko, vlani vo Fínsku Šimčuk. Aj preto sa na úvodný duel chystám ako na finále.

V drese Ukrajiny nastúpia vaši bývalí spoluhráči z Petrohradu, obrancovia Andrej Zavalňuk a Artem Ostrouško. Akí sú?

Zavalňuk je naozaj veľmi dobrý bek, celoplošný hokejista, platný v presilovkách i v oslabení. Okrem toho superchalan do kabíny, skvelý človek. Ostrouško je možno trochu za výkonnostným zenitom, ale keď vychytí formu, je ho cítiť.

Aký máte pocit pred MS, hrali ste niekedy v Ostrave?

Nikdy. Na majstrovstvá sa teším. Pripravujem sa o to zodpovednejšie, že už nie som žiadny nováčik, je to môj piaty šampionát. Nemôžem si dovoliť zbytočnú chybu.

Keď ste boli nováčikom, z tváre sa vám len výnimočne stratil úsmev. Dnes ste vážnejší. Čím to?

Už to nie je ten bezstarostný mladícky svet. Niežeby som bol menej veselý, viem sa stále zo života vytešovať, ale už mám predsa len viac problémov. Zodpovednosť za rodinu a hokejová práca v ruskom prostredí, to všetko dokopy niečo s človekom urobí.

Pred rokom ste denne pri fotografiách v e-mailovej pošte žasli, ako sa váš syn Ján neustále mení. Na zvolenskom štadióne sa pohyboval smelo, príde sa pozrieť aj do Ostravy?

Možno časom, keď nastane vhodný moment. Spočiatku sa musím v záujme športovej koncentrácie zriecť tohto nenahraditeľného rozptýlenia.

Atmosféra v národnom tíme?

Podobne super ako v minulosti. Aj keď bude chýbať ľudový rozprávač Miro Hlinka, výbornú náladu robil aj Robo Petrovický. Teším sa na ostatných osvedčených zabávačov.

Je kráľom Richard Lintner?

Určite. Toho je počuť všade, jeho hlas lieči. Ale zdatne mu sekundujú ďalší, má silnú konkurenciu.

Z Ottawy prišli Slováci Zdeno Chára s Mariánom Hossom, ktorí v siedmom zápase play off zažili kruté stop najmä zásluhou indispozície brankára Patricka Lalima. Čo vravíte na jeho lacné góly?

Boli nešťastné. Celý svet mohol vidieť, že každý brankár je len človek. Aj veľký gólman môže dostať hlúpe góly v superdôležitých zápasoch. Ale nik ho nekameňoval, nepískal naňho.

Ste brankár, iste viete posúdiť, ako to mohol Lalim prežívať.

Poznáme tie stavy, tiež ich mám za sebou. Brankár by sa najradšej zakopal. Mne chodilo po rozume, že najradšej by som sladké leto vymenil za šichty a namiesto hokeja išiel niekam robiť.

Vy ste až priveľmi citlivý typ, čo nie je pre brankára výhodná vlastnosť.

Fakt je, že všetko hlboko prežívam. Neúspech na olympiáde v Salt Lake ma poriadne zobral. Tri týždne som mal problémy vyspať sa, budil som sa zo sna. Je ťažké sa s niečím podobným vyrovnať. Teraz by som to možno zvládal o niečo lepšie. Mám syna, priority už vidím aj niekde inde. No aj v poslednej sezóne v Rusku som sa vytrápil po každom nevydarenom zápase.

Koho je vám po lacnom góle viac ľúto, fanúšikov alebo spoluhráčov?

Všetkých. Pripúšťam si, že som svojím kiksom kamarátov podrazil, i keď neúmyselne. Že som zarezal ich úsilie. Iste, je to len šport, no ja som typ, čo nehľadá chybu v iných, naložím si to všetko na seba.

Vzali ste si aj do Česka povestnú masku, s ktorou chytáte iba v reprezentácii?

Vytiahol som ju zo skrine, je pripravená na sobotňajšiu premiéru. Vyskúšal som ju už v tréningu, lebo v tej druhej som dostal bombu do hlavy, až mi nalomilo košík.

Nebola zaprášená?

Nie, rodičia sa o ňu vzorne starali, mali taký príkaz.

Na šampionát nastupujete v role jednotky na najdôležitejšom poste v hokejovom tíme. Na čo myslíte pred zápasom?

Žiadne silácke reči ani medailové vidiny. Po prvé, musím dokázať, že si naozaj zaslúžim postavenie jednotky. Myslím na ľudí - fanúšikov i spoluhráčov. V mojom prípade je dôležité nenechať sa uniesť emóciami, to by bol začiatok konca. Srdce nikomu z nás chýbať nebude, verím, že si vôľou prikloníme aj šťastenu.