Július Koller: TEXTEXTIL S OTÁZNIKOM, 1969, latex na textilnej taške, 54x35

Piki si už zvykol, že mu ľudia kladú komplikované otázky, na ktoré nevie odpovedať, a keď predsa len niečo povie, tak sa mu smejú. Radšej teda mlčal, až sa takmer odnaučil rozprávať s ľuďmi. Nebola to veľká chyba, pretože tam, kde vyrastal, si na nejaké dlhé debaty nikto nepotrpel.

Bola to stará robotnícka štvrť, ktorú štát postavil ešte začiatkom minulého storočia pre železničiarov a robotníkov. Tí stavali dolu v meste novú stanicu, depá, dielne a za mestom trate. Neskôr, po druhej svetovej vojne, keď sa mladší železničiari presťahovali do prvého sídliska pri rieke a najstarší z nich do domova dôchodcov alebo na cintorín pod Troma šibenicami, sústreďovalo mesto na ich miesta do starej štvrte bírešské rodiny z poštátnených majerov z okolia, olašských cigánov zo zlikvidovanej chatrčovej osady pod kameňolomom a proletárov zo storočnej cukrovarníckej bytovky, ktorá sa už-už chystala položiť. Novoprišelci posilnili malú komunitu železničiarov starousadlíkov o deväť alkoholikov na rôznom stupni kariéry, päť recidivistov a tri prostitútky, každú z inej generácie.

Do tohto kolektívu sa narodil Pikino, ako najmladšie, v poradí piate dieťa výhybkára Kosibu. Štvrť žila naplno. Nikto jej nepovedal inak ako Mexiko. Tvorili ju tri nevydláždené ulice s dvadsiatimi ôsmimi domkami a malými záhradkami. Akousi hlavnou bola Marxova v strede, na ktorej bývali aj Kosibovci. Mala veľkú výhodu. Záhradky jej domov susedili z oboch strán so záhradami domov vedľajších ulíc, čo malo pre malých marxistov mimoriadny význam a pre ich rodičov bolo nevyčerpateľným zdrojom šarvátok, hádok i poctivých bitiek. Pikino v detstve zriedkavo videl zrelé hrušky alebo jablká na stromoch v záhradách, pretože ich malí marxisti a ich kamaráti stačili obrať oveľa skôr. Šesť orechov, každý na začiatku a konci troch ulíc, bolo obecných. Ich obíjanie bolo v Mexiku spoločenskou udalosťou jesene, na ktorom sa okrem chromého deda Lakatoša zúčastnili všetci do nohy. Chlapci zo štvrte však mali dávno predtým ruky žltočierne od lúpania zelených orechov, čo im dodávalo zvláštny pocit spolupatričnosti a sily z poznania toho, koľko ich je. Na základnej škole, kam chodili, tak bolo na jeseň zaznamenaných menej bitiek Mexičanov s fajnovými deckami z mesta. To najhlavnejšie v štvrti však stálo na hornom konci Marxovej. V bývalej maštali grófa Margoča otvorili Pohostinstvo nad stanicou, ktorému aj tak nikto nepovedal inak ako Kravín. Tam prepíjali otcovia Mexičanov koruny, hrali mariáš, riešili krádeže cibule a kapusty a občas si dali po papuli. Synovia sa bili na ihrisku za Kravínom. Povelom k ruvačke bol výkrik adresovaný Pikinovej sestre: „Hentam ide Kosiba, do si neská prvý dá?“

Inak nebolo v Mexiku zvykom miešať sa do cudzích záležitostí, starať sa o iných či prehnane o svojich. Deti sa nepýtali rodičov, odkiaľ sú na raňajky rajčiny a paprika, mrkva či hrach do polievky, keď v ich záhrade sa pestovali výlučne zemiaky, cibuľa a kapusta. Rodičia sa na oplátku nezaoberali takými pletkami, že chlapci odišli do školy v rozbitých teniskách a domov prišli v zánovných aj s pravou futbalovou loptou. V zime zase prikvitli z korčuľovania v nových teplých topánkach. Na starom zimáku ešte neboli šatne, a tak sa niekoľko detí úradníkov a lampasákov z mesta dotackalo večer domov s kanadami na nohách. Po skončení základnej školy odchádzali chlapci z Mexika ako jeden muž na stavbárske učilište, dvoch-troch pravidelne každú jar ulovili náboroví pracovníci z ostravských baní. Dievčatá sa učili za krajčírky, kaderníčky a predavačky, no najmä fajčiť za Kravínom a piť pivo cez slamku, aby im skôr udrelo do hlavy. Pikino zbalil učňovku po prvom ročníku, keď mu triedny, prezývaný Raso, povedal, že až takých somárov naše stavebníctvo nepotrebuje. Otec ho potom zobral so sebou na stanicu, kde v rušňovom depe nosil majstrom vedrá s vazelínou, podával im kladivá a kľúče do veľkej jamy pod lokomotívami, v sude na dvore pálil starú pucmolu a približne pätnásťkrát denne chodil do staničného bufetu vymieňať prázdne fľaše od desiny za plné. V jednu jeseň v polovici sedemdesiatych rokov Pikino narukoval. Po márnom pátraní staršinov, kam Pikina s jeho kvalifikáciou zaradiť, skončil na vojenskom statku za kasárňami, kde bez väčšieho vyrušovania dva roky kŕmil prasatá a asistoval pri zabíjačkách pre lampasákov.

Koniec Mexika sa začal práve v tom roku, keď sa Piki vrátil z vojenčiny. Z oboch strán štvrte začali boľševici budovať nové veľké sídlisko panelových domov, do ktorých sa sťahovali budovatelia iných veľkých sídlisk, škôl a obchodov. Nové byty potrebovali aj policajti, vojaci, úradníci, učitelia, inžinieri a rodiny zo starých historických štvrtí v centre mesta, ktoré jedna za druhou ustupovali novým škatuliam z betónu nazývaným dom módy, divadlo, Prior či hotel. Bytov bolo stále málo, a tak sa likvidácia Mexika z roka na rok odkladala. Každému však bolo jasné, že raz príde rad aj na marxistov. Pikina to neveľmi vzrušovalo. Dvaja bratia boli v Ostrave, tretí v Prahe na metre. V domčeku bývala ešte Viola, jediné dievča zo súrodencov, s mužom a malým synom, Pikinov otec a mama. Viola čakala druhé dieťa. Väčšinu dňa trávil Piki zbieraním starého železa na stavbe sídliska alebo kartónov z chladničiek a práčok v okolí už obývaných činžiakov, ktoré vozil na dvojkolesovej káre do zberu. Za utržené peniaze popíjal podvečer v Kravíne alebo v staničnom bufete. Inokedy, najmä v sobotu a nedeľu, pomáhal na stavbách rodinných domov, ktorých majitelia si vždy na začiatku víkendu prišli do Mexika zahovoriť niekoľko pomocných robotníkov. Na stavbách sa aj prestravoval a dostal vypiť. Peniaze z týchto fušiek dával mame, za čo sa doma ráno a večer najedol a v pristavenej letnej kuchynke v záhradke aj prespával. V bufete na stanici ho raz v piatok večer objavili kamaráti z horného konca Marxovej, ktorí robili na stavbe veľkej elektrárne v susednom okrese. Atómka v tých rokoch vstrebávala každú pracovnú silu z okruhu sto kilometrov a ten, kto vedel držať lopatu, sa mohol zapojiť do budovania veľkého diela. Náborové bolo rovnaké ako do bane, ale na stavbu elektrárne to bolo podstatne bližšie a robotníkov tam vozili zadarmo závodné autobusy, čo marxisti Pikimu trikrát zdôraznili.

Tak sa stal Pikino pomocným robotníkom na stavebnom dvore, čo bola prakticky evakuovaná dedina obohnaná ostnatým drôtom, ešte stále s budovami pošty, pohostinstva, školy a dokonca dvoma desiatkami pôvodných rodinných domov, ktoré sa zázrakom vyhli dotiahnutej železničnej vlečke, výstavbe skladov, administratívnej budovy, ubytovne a desiatich hál, z ktorých najmenšia mala rozlohu slušného krytého štadióna. Jedným koncom prichádzali do dvora vlaky, autá, ťahače a kamióny naložené rôznym materiálom, strojmi a súčiastkami, druhým koncom, potom ako ich robotníci vyložili, odchádzali z dvora von. Z elektrárne za kopcom, ktorú Pikino nikdy nevidel, prichádzal iný vlak a iné ťahače, ktoré zase robotníci naložili novými strojmi a súčiastkami a poslali montérom na atómku. Pravidlá hry a jej zmysel Piki neskúmal, od prvého momentu na dvore si bol vedomý, že toto by nepochopil ani Raso, ktorý ho vylial z učňovky. Piki mal dobrú robotu. Zametal plošiny prázdnych vagónov, betónovú rampu skladu, zbieral v hale i pred ňou stovky kartónov a fólií z odbalených súčiastok, ktoré ukladal do kontajnerov medzi halami. Striehol najmä na prichádzajúce kamióny, ktorých vodičom usilovne ukazoval, koľko ešte môžu cúvať k rampe, za čo si vyslúžil cigaretku či dve onakvejších značiek, ako fajčil on sám. Inak, pravidelný prísun marsiek mu v piatok popoludní zabezpečovalo umývanie súkromných áut inžinierov na veľkej betónovej ploche za skladom.

Pikino pracoval na dvore atómky celé roky, býval v starej stavbárskej maringotke spolu s ďalšími dvoma pomocnými robotníkmi z iných skladov, stravoval sa v závodnej jedálni, pravidelne fasoval montérky a pracovné rukavice a podľa vlastných kritérií mu nič nechýbalo. Domov chodil na Vianoce a na Veľkú noc. V Mexiku sa zopár vecí zmenilo. Viola rodila deti každý druhý rok ako stará marhuľa v Šruňovej záhrade, z ulíc susediacich s Marxovou sa už odsťahovala väčšina domkárov, a ako počul od otca, čoraz častejšie sa tam motali akísi chlapi s veľkými papiermi v rukách a niečo vymeriavali. Okná na prázdnych domkoch boli zatlčené doskami, záhrady chátrali pod pralesom buriny a bodliakov. Bolo to na jar, niekedy v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď zomrel otec a potom z jesene i mama. Dožili sa okolo šesťdesiatky, čo bol na marxistov slušne vysoký vek. Viola mu dala po maminom pohrebe podpísať akýsi papier, hovorila čosi o žiadosti o garsónku od mesta a tiež, že sa bude s Janom a deťmi sťahovať na nové sídlisko. Pre Pikina to znamenalo asi toľko, že na Štedrý večer a na polievačku má prísť k Viole, a nie domov na Marxovu. Ako obyčajne neveľmi tomu rozumel a ani sa tým nezaoberal. S bratmi baníkmi a tunelárom z metra si po kare dobre vypili v Kravíne a na druhý deň zavčas ráno sa Piki vrátil na stavbu.

O nejakej nežnej revolúcii nemal Pikino ani tušenia a jej prevratné zmeny by sa ho sotva boli dotkli, nebyť stavbárskeho konca atómky. Zo začiatku bolo všetko po starom. Že sa v bielom dome zmenil generál, riaditelia stavieb a úsekov, zmizli celozávodné výbory komunistov, zväzákov, ľudové milície a veční priatelia Sovietskeho zväzu a spolu s nimi aj červené nástenky a heslá z chodieb a hál, to Piki vôbec nezaregistroval, lebo tam nikdy nebol. Do stavebného dvora a skladov dorazili zmeny až potom, ako sa zastavili práce na treťom a štvrtom bloku elektrárne a druhý sa dokončoval z posledných síl. Spustenie prvého bolo na spadnutie. Z dvora na stavbu odchádzalo čoraz menej kamiónov a vlakov s materiálom a strojmi. Naopak, ako sa Pikinovi zdalo, do dvora sa denne tlačilo viac a viac nákladniakov, kamiónov a ťahačov privážajúcich stále ďalšie zariadenia a obrovské súčiastky, ktorými sa zaplnili sklady, priestory medzi halami, voľné priestranstvá pri plote i betónové plochy. Nakoniec sa stroje vykladali rovno pri trati alebo hlavnú komunikáciu pretínajúcu dvor ako pristávacia plocha letisko. Tam na ne padal v zime sneh, na jeseň pršalo a v lete pálilo slnko. Pikino nemal šajnu o obchodnom práve, zmluvných dodávkách, predstihovom zásobovaní, odberateľských vzťahoch, zákonoch a paragrafoch, pomocou ktorých tlačili dodávatelia do brucha zraneného mamuta miliardy ukryté v nepotrebných strojoch a materiáloch, aby im z jeho krvi nemálo cvrklo aj do vlastných vreciek. Aj to sa však skončilo. Zmluvy vypršali, dodávky redli. Kamiónov a vlakov bolo čoraz menej, až v jedno popoludnie prišiel na prekladisko vlečky aj posledný, takmer poloprázdny. Práve keď Pikino obchádzal s veľkou metlou prázdne vagóny, ohlásil ho kamarát skladník, aby s ním išiel do jedálne, že prišli páni z bieleho domu. Miestnosť už bola plná robotníkov a skladníkov z dvora, majstrov a Pikinových známych inžinierov zákazníkov, ale aj takých v oblekoch, ktorých nikdy nevidel. Ako obyčajne neveľmi rozumel tomu, čo rozprávali od stola pri výdajnom okienku pred kuchyňou, najmä slovám ako útlm, stagnácia, financie, transformácia, prerušenie, dočasne a iným. Lepšie chápal reči chlapov po stretnutí v jedálni, ktorí sa pri cigarete zhŕkli do hlúčikov na dvore. Kristušátovali a bohovali, niektorí hrozili na všetky strany zaťatými päsťami, iní sa mlčky mračili alebo si zhnusene odpľúvali, každý tým smerom, kde tušil vinníkov. Tomu Piki rozumel. Pripomenulo mu to letné večery pod Kravínom, vravu chlapov na Marxovej pri poslednej cigarete pred spaním či otcove nadávky na Lakatošove decká pri večernom polievaní kapusty v záhrade. Pikinovi čosi stislo žalúdok, zacnelo sa mu po Mexiku...

Túžba sa mu splnila čoskoro. Z hlavnej stavby odchádzali manažéri, inžinieri, majstri, montéri z Čiech i Francúzska, stavbári všetkých profesií, čoraz menej železničiarov, skladníkov a robotníkov bolo aj na stavebnom dvore. Nakoniec tam zostalo pár chlapov, strážnici a Pikino. Robotníci dokončievali strážne domčeky okolo plota, do ktorých sa zakrátko nasťahovali kulturisti v čiernych vetrovkách s pištoľami na opaskoch a vlčiakmi po boku. „To je džob, Piki. Sú tu toho za miliardy, kým to zhnije na sračku, dočkajú sa hentie gorily mastného dôchodku,“ povedal mu vtedy kamarát z dvora a ešte mokrú lopatu od cementu hodil cez guľatý otvor do chrómovaného valca veľkosti autobusu. „Škoda jej, bola to skoro nová lopata,“ pomyslel si Piki. Na druhý deň ráno mu na maringotku zaklepalo dievčatko v minisukni, ktoré nikdy nevidel. „Pán...“ pozrela do papiera, „Pán Kosiba, toto vám posielajú z personálneho. Podpíšte to tu, aj toto a s týmto papierom zájdite do troch dní na úrad práce.“ Strčila mu do ruky dva listy, iné vložila do hrubého obalu s podobnými a odcupkala k služobnému autu. Piki nerozumel. Bezradne sa díval na papiere v ruke a potom okolo seba. V okne starej vrátnice uvidel starého Halamu, ako naňho máva rukou. U deda si nechávali inžinieri kľúče od áut, ktoré odstavoval Pikinovi za sklad na umytie. Potom ich vozil späť na parkovisko. Teraz tam však žiadne auto nebolo. Starec sa zahľadel do papierov. Keď dočítal, poskladal ich do štvorca a strčil Pikinovi do vrecka montérkovej blúzy. „Končíme, Piki. Hotovo. Zober si svoje veci a môžeš ísť domov. Nezabudni sa zastaviť na tom úrade, aby si dostal podporu,“ dedo vytiahol šuplík na starom čiernom stole a podal Pikimu kartón marsiek. „Od inžinierov...“ povedal, sklonil sa nad knihu návštev a čosi do nej začal sústredne zapisovať.

Piki sa pobalil do textilnej tašky, poskladal deku na svojej prični, zo stola upratal omrvinky a prázdnu plechovku od paštéty, kľučkou vytiahol okno a vyšiel pred maringotku. Naposledy vyprášil koberček zo schodíkov, na ktorom spávala stará suka neznámeho plemena Barina, zamkol dvere a kľúč ako vždy uložil do odkvapového korýtka. Keď prechádzal okolo vrátnice, chcel zakývať Halamovi. Dvere boli otvorené dokorán, starec spal na stoličke bokom opretý o trezor, na stole pred sebou mal kastrólik z obedára s nedojedenou držkovou, kus chleba, vedľa termosku s kávou a na novinách skrútený opasok s puzdrom a pištoľou bez zásobníka. Po všetkom lozili muchy. Pikino iba mávol rukou a zamieril k rampe. Keď ju podliezol, zastavil sa, zapálil si marsku z novej škatuľky a naposledy sa obzrel na dvor. Až teraz z diaľky si naplno uvedomil, aký je dvor strašne zaprataný, celkom ako Kovošrot za Mexikom, ibaže tieto stroje sú nové a mnohé ešte zabalené. Potom zdvihol zrak smerom k holému kopcu, za ktorým bola veľká stavba. Z údolia skladového dvora bolo z elektrárne vidieť iba veľké betónové chladiace veže. Z jednej z nich začal práve stúpať k belasej oblohe biely oblak pary. Piki ešte taký nikdy nevidel. Díval sa na ten narastajúci oblak s otvorenými ústami. Po chvíli pokrútil neveriacky hlavou: „Ná šak ide, jebemej.“ V ten deň Piki prvýkrát nahlas prehovoril.

Keď dorazil autobusom do mesta, bolo poludnie. Horúce augustové slnko rozpaľovalo asfalt, spotená košeľa sa Pikinovi lepila na chrbát a on dostal smäd. Vošiel do starého bufetu, kúpil si veľké pivo a borovičku a rozmýšľal, kam ísť. Naposledy bol v meste na Vianoce, prespal u Violy, ale tam sa mu teraz nechcelo. V rodine s piatimi deckami bolo veľmi rušno a Piki si už zvykol na pokoj maringotky so starou Barinou. Preto aj na Veľkú noc zostal na stavbe. Pomyslel na Mexiko. Viola mu povedala, že zo starej štvrte stojí už iba štyri či päť opustených domov na Marxovej, susedné ulice a ich záhradky už celkom zrovnali. Ale ani sídlisko tam nebude. Pozemné stavby prepúšťajú a panelových bytov nepribúda. Mesto údajne predalo pozemok veľkej súkromnej firme, ktorá postaví v Mexiku nové parádne domy. Najskôr však musia parcelu vyčistiť a všetko odviezť na smetisko za mestom. „A možno už odpratali aj náš dom,“ stislo čosi Pikinovi žalúdok. Bol rozhodnutý, ide domov. Hodil do seba zásmažku, jedným dúškom zalial pivom a zamieril k Mexiku. Nebolo to ďaleko. Autobusová i železničná stanica boli vedľa seba, nad nimi jedna nová ulica s radovou zástavbou, potom malá borina a za ňou ulice Mexika so záhradami. Na konci novej ulice v malom drevenom stánku si Piki kúpil ploskačku borovičky a tri pivá, aby mal príchod domov čím osláviť. Borina bola na miernom svahu, a tak Pikino nevidel na horizonte vôbec nič. Po chvíli vyšiel z tieňa borovíc a zastal pred Mexikom. Teda pred tým, čo z neho zostalo. Díval sa priamo na Marxovu, na ktorej stálo z kraja po oboch stranách niekoľko polozrúcaných domov. Ulica bola teraz veľmi úzka, ledva sa na ňu zmestilo osobné auto. O niečo vyššie stál na ceste starý žigulák s prívesným vozíkom, do ktorého nejakí chlapi nakladali očistené tehly z väčšej kopy. V jednom z nich Piki spoznal Šruňa, suseda z horného konca. Na konci Marxovej bolo dobre vidieť budovu Kravína, ktorej biela čelná stena žiarila zaliata slnkom. Orechy nebolo vidieť žiadne. Vpravo, posledná zo štyroch zrúcanín od dolného konca, bol dom Kosibovcov. Piki pomaly kráčal úzkou ulicou prekračujúc kopy kameňov z malých plotov predzáhradiek a iného haraburdia, až prišiel pred dom. Predná stena veľkej izby bola zvalená, chýbala nad ňou časť strechy a na mieste malej izby, kde spával kedysi aj Pikino, bola iba kopa tehál, trámov, škridiel a poskrúcaných trstinových rohoží spod omietky. Vchod do chodbičky domu bol zatarasený podobným odpadom. Ľavá časť domu, tam kde bývala kuchyňa, sa zdala neporušená. Držal nad ňou zvyšok strechy a napodiv celé bolo aj kuchynské okno. Z miesta na ulici, kde stál Pikino, nebolo vidieť dozadu na záhradu, ani na buldozér, opierajúci sa veľkou radlicou o zadnú stenu kuchyne. Piki vošiel do domu cez dieru veľkej izby, odtiaľ sa dostal na chodbičku až k zatvoreným dverám kuchyne. Opatrne stisol kľučku a dvere sa otvorili. Miestnosť bola naozaj celá. Cez zaprášené okno do nej prenikali lúče slnka. V strede bol starý štvorcový stôl, pri ňom tri ošúchané stoličky. Na svojom mieste v kúte stál veľký sporák a vľavo za dverami kedysi biela, dnes skôr bez farby, vodová lavička. Stálo na nej červené, kde-tu obité smaltované vedro a pri ňom plechový hrnček s veľkým uchom. O lavičku bol opretý zrolovaný kus predratého koberca z chodbičky. Piki pristúpil k zaprášenému oknu a pozrel sa von. Po ceste tlačili dvaja cigáni starý bicykel ovešaný drôtmi, kusmi plechu a odkvapovou rúrou, vzadu na priviazanej káričke pridŕžal malý chlapec v trenírkach veľký sporák, podobný tomu z Pikinovej kuchyne. V chlapovi tlačiacom bicykel za riadidlá spoznal Piki najmladšieho Lakatoša, prezývaného Chrasta. Decko vzadu akoby mu z oka vypadlo.

Keby ste sa teraz opýtali Pikina, či je šťastný, bez rozmýšľania odpovie, že áno. Čosi veľmi príjemné mu totiž zalialo celé vnútro. Bol opäť doma. „No teda... Šruňo a teraz aj ten Chrasta. Robia si svoju robotu a večer budú určite v Kravíne. Mexiko nezomrelo, žije,“ pomyslel si s úľavou. „Tu zostanem,“ prehovoril v ten deň druhýkrát a naposledy nahlas. Od toľkých zážitkov z jedného dňa, rozmýšľania a prijímania rozhodnutí sa cítil unavený. Na podlahu natiahol starý koberec, do hrnčeka z lavičky nalial obsah ploskačky, otvoril pivo a sadol si, opierajúc sa chrbtom o vyhriatu zadnú stenu kuchyne. Premáhal ho spánok. Dopil, pod hlavu zroloval montérkovú blúzu a sveter, ľahol si na koberec a o chvíľu zaspal. Pikinovi sa snívalo, že je opäť malým chlapcom z Mexika, o nekončiacich futbalových zápasoch na prašnej ulici, výpravách do záhrad, veľkých orechoch aj o tom, ako s bratmi špehuje cez plot v záhrade hnedé Lakatošove dievčatá. Vo sne výrazne cítil vôňu maminej červenej kapustovej polievky, ktorú varievala v sobotu v tom menšom, asi desaťlitrovom hrnci, zo záhrady počul otca, ako sa pri polievaní vyhráža zlodejom cibule a zemiakov. Potom zachytil zvuk pripomínajúci mu vrčanie maminho starého šijacieho stroja...

Po obede v Kravíne sa dvaja chlapi v montérkach vrátili k buldozéru. Keď sa jeden z nich vymočil o stenu pri radlici, nastúpil do kabíny a naštartoval motor. Chytil hneď. Nafta i stroj boli v augustovom horúcom dni ešte teplé. Strojník uvoľnil spojku a radlica tlačená desiatimi tonami ocele sa oprela o stenu domu. Tehly a malta držali dobre. Múr padal pomaly celý dopredu, v polovici výšky sa oprel o náprotivnú stenu s malým oknom a strhol aj tú. Strecha stratiac oporu v múroch padla v sekunde s tupým zadunením a vzápätí vystrelila do vzdialenosti desať metrov i výšky mračno prachu, kusov tehál, úlomkov škridiel a trámov. Buldozér pokračoval ešte kus dopredu, vyškriabal sa celou váhou na malý kopček trosiek, zastal a pomaly začal cúvať. Keď sa vynoril z prachu, spoza egrešov v záhrade vyšiel mechanik a zakričal do kabíny: „Neočuv si voľačo, akoby z tej kopy?“ Strojník pokrčil ramenami a pokrútil záporne hlavou. Druhý chlap podišiel k rumovisku, chvíľu počúval, a keď sa nič nedialo, obrátil sa k mašine. Rukami mával zhora dole a potom otvorenými dlaňami tlačil vzduch pred seba naznačujúc pohyb radlice, pričom kričal: „Dolééé, móóóžeš.“ Stroj sa pohol tlačiac pred sebou kopec sutiny. Mechanik odstúpil na cestu, zapálil si marsku a bez záujmu sa díval na rastúci kopec pred radlicou buldozéra. „Asi mačka alebo zatúlaný pes. Najskôr. Tých tu bolo v Mexiku vždy dosť...“ pomyslel si.

Pikino bol ocenený 3. miestom v ôsmom ročníku súťaže Poviedka 2004 Tipos.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA .

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka