kú smrť a teplotu vlastného tela 16 stupňov. Obe sa dnes topia v hračkách, ktoré im poslali ľudia nadšení víťazstvom života nad živlami.
Nie je to spravodlivé. Záplavy v Mozambiku prežili tisíce detí, ktoré za svoje zásluhy nedostanú nič. A Leyla nie je ani tak víťazkou nad mrazom, ako skôr obeťou ľahostajnej matky, ktorá ešte aj ušetrí na hračkách.
Ľudia však túžia po spravodlivosti. Posielajú dary, aby nimi zahnali utrpenie, na chvíľu sa tak stávajú božskými bytosťami, ktoré vyvažujú ľudské nešťastie zázrakmi. A čím sa svet stáva konzumnejším, tým viac ľudí posiela dary.
Kedysi nebolo čo dávať a tí, ktorí túžili po spravodlivosti najviac, odchádzali do rôznych kútov sveta robiť zázraky s holými rukami. Tí zriedkaví nadšenci však spravidla zaháňali utrpenie duševné, zápasili s neslobodou a pohanstvom.
Hračky pre Rositu a Leylu vyjadrujú zmenu nášho postoja. Čoraz väčšie utrpenie nám spôsobujú živly, než politické režimy, čoraz viac sa obávame pohľadu na nedôstojný život v chudobe, než pohľadu na nedôstojný život v poslušnosti.
Rosita a Leyla zvítazili nad vodou a mrazom, zaslúžia si teda našu pozornosť, lebo ony samy sú dôkazom zázračnej sily života. Zaslúžia si teda aj naše dary, lebo pre ľudstvo by bolo potupné, keby po tom všetkom upadli do chudoby.
Nie je to spravodlivé, ale obe dievčatá sú v tom nevinne, nemôžu za to, že si ich všimli médiá. Sú len malým dôkazom našej pradávnej túžby po spravodlivosti a zázrakoch, sú však aj dôkazom nášho rastúceho nepokoja a obáv, čo všetko nás naše rastúce bohatstvo bude stáť.
MARTIN M. ŠIMEČKA
