Keď som ešte chodieval do kina, zostával som sedieť až do záverečných titulkov. Pokladal som za súčasť kultivovanej diváckej výchovy dopriať tých niekoľko sekúnd slávy všetkým neznámym, ktorí sa podieľali na filme. Nemusím hovoriť, že som týmto svojím konaním liezol na nervy ostatným, ktorí sa pretláčali cez moje kolená k vchodu. A tak využívam túto príležitosť pri domácom premietaní filmov v telke. Nie som zvedavý ani tak na profesie, o ktoré sa zaujímajú znalci a fajnšmekri. Mená režisérov, autorov hudby či kameramanov mi poväčšine nič nehovoria. V titulkovej listine striehnem na priezviská, ktoré mi znejú domácky – slovanské, slovenské, české mená… A tak som minule pri pozeraní filmu, ktorého názov som hneď zabudol, zaregistroval meno – Iva Hlinomaz. No jasné: naša Ivanka Hlinomazová! Nepoznám ju, ale nik nepoprie, že to bude nejaká česká dievčina. Jedného Hlinomaza som poznal: bol to herec a maliar. Rozmýšľal som, akými cestami osudu sa dostane slečna alebo pani s týmto menom do služieb Hollywoodu. Možno to je dcéra alebo vnučka emigrantov, možno je to sama emigrantka. A možno iba šikovná kočka, ktorá sa presadila vo svete! Neviem, kto to je, ale už viem, že je. Že niekde existuje Iva Hlinomaz. Veľmi rád pozerám titulky po skončení filmu. Niekedy je také čítanie v titulkoch vzrušujúcejšie ako samotný film. Človek sa tam postretá so zaujímavými ľudskými osudmi!