foto
K publikácii Stanislava Štepku Kronika komika I (Ikar, Bratislava 2003) sa dá na úvod ťažko povedať čosi iné než slová chvály. Je to naozaj autorský i vydavateľský čin, v ktorom všetky zložky, textová, obrazová i graficko-výtvarná tvoria vzácnu súhru. Konečným výsledkom je podrobná biografio-monografia o Stanislavovi Štepkovi a štyridsaťročnej histórii Radošinského naivného divadla, kniha, ktorá - ale to sa nikde nespomína ani riadkom - vychádza navyše k nadchádzajúcej Štepkovej šesťdesiatke (26. júla.).
Obe jubileá sú nerozlučne späté, lebo Štepka toto divadlo vymyslel, založil, viedol a dodnes vedie, doteraz je jediným členom, ktorý tu pracuje od začiatku, jediným repertoárovým autorom (okrem troch prípadov spoluautorstva) a najčastejším režisérom. Divadlo neodmysliteľné od neho, on neodmysliteľný od divadla.
V tomto prípade nešlo o imitáciu ochotníckeho súboru, aj keď všetci členovia boli spočiatku neprofesionáli. Zakladateľského Štepku inšpirovali skôr pražské divadlá malých foriem, najmä Semafor a v bratislavskej Tatre Lasica a Satinský, vrátane samostatného autorského potenciálu - Štepka totiž v sebe veľmi skoro objavil básnika, resp. textára piesní, i dramatika, ktorý je schopný zapĺňať repertoár vlastnými unikátnymi hrami od založenia divadla 25. decembra 1963.
Kniha dodržiava princípy kroniky, no má pritom zvláštnu kompozíciu, vďaka ktorej sa popri chronologickom zázname divadelných predstavení RND dozvedáme aj o okolnostiach, podmienkach a ťažkostiach ich vzniku a inscenácií. Je rozdelená na päť častí. Na začiatku sú dlhšie citáty zo Štepkových úvah, ktoré pochádzajú z posledných rokov a v ktorých sa vyjadruje o dejinách súboru, intencii jednotlivých diel ("bránime sa humorom pred divokými nájazdmi hlupákov a dobrodruhov"), osobných pocitoch i predstavách a sklamaniach. Lapidárne výroky, mieriace k podstate vecí, zavše žartovné, zavše smutné.
V druhej kapitole sú uverejnené kompletné texty piatich hier: Nemé tváre (1963), Pitva (1966), Z duba spadol, oddýchol si (1968), Pŕŕŕ (1969) a Jááánošííík (1970). Ku každej napísal autor úvod, obsahujúci vždy nejaký príbeh, ktorý je s hrou spojený a najčastejšie vysvetľuje jej genézu, vymenúva spoluautorov a pod. Užitočné "podložie", plnovýznamová informácia namiesto teoretizovania, čo chcel autor hrou povedať. Dobre, že sa vo výbere ocitol Jááánošííík, lebo táto hra lámala rekordy: mala 501 repríz a videlo ju okolo 200-tisíc divákov. A po znovuuvedení roku 2000 bolo repríz stošesťdesiat.
Ďalšia časť knihy je komentovaným súpisom všetkých 40 sezón i s potrebnými náležitosťami (mená účinkujúcich, hudba, scénografia). Vždy sa uvádzajú úryvky z dobových kritík a ďalšie významné dáta a udalosti, týkajúce sa RND. Dosť prekvapujúce je, že popri týchto evidentných úspechoch mal "naivný javiskový film" Chaplyn z roku 2000 iba jednu premiéru, ktorá bola zároveň derniérou. Z knihy sa však vôbec nedozvieme, prečo sa to stalo.
Štvrtá časť obsahuje podrobnú dokumentáciu o Štepkových hrách v iných divadlách, rozhlase, televízii, o knižných i časopiseckých vydaniach, prekladoch do cudzích jazykov atď. Ďalej sa tu uvádza literatúra o ňom i RND, čo je dôkaz dôležitosti tohto kultúrneho fenoménu. Chýba však menný zoznam všetkých hercov od začiatku dodnes. V poslednej časti je výber z diváckych listov, v ktorých sa dá nájsť aj odpoveď, čím toto divadlo zaujalo najviac.
Štepkove hry sú naivné len navonok, ich čaro spočíva v tom, že hoci sa v nich neraz variujú divákom známe motívy, autor im našiel iné kontexty alebo ich obracia naruby, pričom do nich zamontoval aj dobovú kritiku. Nepracuje s umelými konštrukciami, absurdita v jeho hrách je odpozorovaná z reality, on si ju - na rozdiel od diváka všimol a šikovne využil. Vie vtipkovať, no väčšinou je skôr vtipný.
Kniha nie je ani najmenej sebaobdivná, no jednako vyznieva ako hold húževnatej, invenčnej práci jedného človeka i celého kolektívu a znamená prínos pre našu teatrológiu.
