Dana Košická a Marek Majeský. FOTO - ŠD KOŠICE
Štátne divadlo Košice * Nebezpečné známosti * Úprava: Dušan Bajin, Monika Michnová * Dramaturgia: Monika Michnová * Scéna: Alena Kobielska * Kostýmy: Anita Szökeová * Výber hudby: Karol Kevický * Réžia: Dušan Bajin * Hrajú: Alena Ďuránová, Beáta Drotárová, Dana Košická, Marek Majeský, Peter Rašev, Stanislav Pitoňák, Judita Viciánová, Henrieta Kecerová, Adriana Ballová, Dávid Úradník a ďalší * Premiéra 16. apríla
O scénografii sa zvyčajne píše kdesi v tretej štvrtine recenzie. V prípade novej košickej produkcie Nebezpečných známostí ňou určite treba začať. Scénografka Alena Kobielska im totiž dala nebezpečne krásny vizuál. Kombináciou niekoľkých zavesených jednoduchých kulís vytvorila rozmanité priestory členené viac svetlom a inteligenciou výtvarníka ako hmotou. Radosť dívať sa na rôznorodé premeny scény, podobne ako na pekné dámy v kontrastných dobových kostýmoch.
Táto efektná scénografická koncepcia je však nielen výhrou, ale i zradou celého náročného projektu - početné scénické prestavby zaberajú totiž priveľkú časť z hry. Aj napriek svojej jednoduchosti nemôžu nebyť unavujúce, nemôžu nevyhadzovať z rytmu tak hercov, ako i divákov. Nie vždy šťastné sa mi zdalo aj použitie hudby počas dialógov, ktoré sťažovalo zrozumiteľnosť.
Uvedenie valmontovskej témy práve na tejto scéne a práve v tomto čase považujem za veľmi dobrý dramaturgický ťah, ktorý využíva potenciál ženského súboru a zároveň uspokojuje očakávanie divákov na inteligentnú zábavu. S oveľa väčšími otáznikmi však beriem úpravu textu, pod ktorým je podpísaná dramaturgička Monika Michnová a režisér Dušan Bajin. Prvá otázka znie, čo sa vlastne upravovalo? Na plagáte sa priznáva iba voľná inšpirácia Laclosovým románom Les Liaisons Dangereuses, ale ide skôr o veľmi voľné narábanie s hrou Christophera Hamptona, ktorá bola v úprave Vladimíra Strniska v roku 1990 uvedená na Malej scéne Slovenského národného divadla.
Sem-tam cítime i niektoré inšpirácie z filmu Stephena Frearsa, ktorý podľa scenára toho istého autora vznikol. Chápem, že nie je šanca, aby sa dnešný dramatizátor vyhol podvedomému vplyvu slávnych spracovaní tohto románu písaného v listoch. Upravovatelia, prirodzene, dodali i mnohé nové prvky, scény či postavy, vo všeobecnosti však pri ich výbere nemali šťastnú ruku. Mladí tvorcovia chceli dať textu priam filmový švih. Absolútne zostručnené dialógy scény však spôsobujú nedivadelné rozkúskovanie deja, s ktorým by si bez čarovného prútika neporadil ani skúsenejší režisér.
Doplnenie niektorých mierne gýčových prvkov a výstupov nezodpovedajúcich spoločenskému postaveniu postáv sťažilo hercom prácu na vypointovaní scén a kresbe charakterov. Najviac na to doplatila práve markíza de Merteuil. Nie, že by Dana Košická nebola dosť herecky atraktívna, ale akoby jej viac svedčili postavy obetí než intrigánok. Ani šarmantnej Alene Ďuránovej ako Cécile de Volange sa nepodarilo celkom zbaviť niektorých ošúchaných grimás naivky. Beáta Drotárová dala svojej pani de Volanges až prepiato starostlivú tvár. Marek Majeský si ako Vikomt de Valmont neurobil hanbu, hoci bojovať s prízrakom Johna Malkovicha je nemožné. Stanislav Pitoňák posúval rytiera Dancenyho do parodickej polohy. Zaujala prirodzenosť Henriety Kecerovej v úlohe pani de Tourvel, ba i drobné vstupy pani de Rosemonde (Judita Viciánová).
Ako každá inscenácia aj táto po čase spatinuje, pretrasie, usadí sa. Diváci jej nesporne dajú šancu. Škoda však, že doteraz najambicióznejšia produkcia režiséra Dušana Bajina nie je ešte pôsobivejšia, vtipnejšia a dojímavejšia. Jej koncepčný potenciál je totiž väčší než samotný výsledok. Niekde by stačilo minimálne prepracovať text či scénické akcie.
Príklad pars pro toto: Počas poslednej scény sa namáhavo nainštaluje zlá maketa gilotíny, ktorej prchavá, ale ostrá silueta sa podľa scenára Hamptona mala rafinovane objaviť na pozadí. Môže takýto divadelne tupý nástroj useknúť tým, čo sedia v hľadisku, hlavu?
