Juraj Nvota sa evidentne nevie spamätať, že sa vezie v limuzíne. Zľava sedí J. Johanides, druhý sprava Ľ. Moravčík.
Peter Šimun sa nevie rozhodnúť, či prežiť „brooklynskú noc“, alebo sa vrátiť do hotela na Manhattane.
Juraj Johanides nakrúcal o americkom pobyte divadla dokument pre televíziu. V Central parku si Sz. Tobias a J. Nvota spomínali na J. Lennona.
Astorka v New Yorku (zľava A. Šišková, M. Zednikovič, V. Hajdu a A. Hajdu).
M. Zednikovič a A. Šišková pred svojou newyorskou scénou. Mimochodom, práve dnes sa herečka dozvie, či dostane Českého leva za ženský herecký výkon vo filme Musíme si pomáhať.
Minulý týždeň panovala v bratislavskom Divadle Astorka–Korzo 90 antidisciplína. Márne sa režiséri Soňa Ferancová a Juraj Nvota snažili nahnať hercov na skúšky, nedokázali rozohnať živo diskutujúce skupinky. Tentokrát to tolerovali. Astorčania sa totiž zišli prvý raz po návrate z New Yorku, kde hrali Slobodovu hru Armagedon na Grbe, a tiež oslávili správu, že majú medzi sebou potenciálnu oscarovú herečku a možno aj majiteľku leva. Tam za oceánom sa totiž Anna Šišková dozvedela, že film Musíme si pomáhať je nominovaný na Oscara a ona za herecký výkon aj na Českého leva. Mimochodom, o ňom sa rozhodne práve dnes večer. Nečudo teda, že v skúšobni sa namiesto scenárov všetci prehŕňali hŕbami fotografií a pripomínali si, čo zažili.Armagedon v La MaMa
Astorka pricestovala do New Yorku v rámci Mesiaca slovenskej kultúry. Vo vypredanom Divadle La MaMa zahrali dva razy jednu zo svojich najúspešnejších inscenácií – Armagedon na Grbe od Ruda Slobodu. „Boli sme zvedaví, ako nás prijmú,“ hovorí Vladimír Hajdu. „Predsa len, nemám nič proti folklóru, ale keď roky chodia von iba „valašky“, americkí Slováci sú naučení skôr na valaškovú kultúru. My sme priviezli slovenského literáta a boli sme plní očakávania, čo to urobí s divákmi. Páčil sa mi najmä jeden postreh – vraj, bola to fantastická hra – smutná a veselá zároveň a bolo tam aj trocha literatúry. Iba jeden emigrant sa ohradil, že na Slovensku predsa nie sme takí chudobní, ako hráme.“ „Keďže sme hrali v slovenčine, mysleli sme si, že prídu najmä krajania,“ dodáva Zita Furková. „No prišlo aj veľa Američanov, aj Taliani, a z čoho som sa tešila najviac, že v hľadisku sedelo veľa mládeže.“
Z finančných dôvodov sa Armagedon hral v striedmejšej verzii. Skrátený, z postáv chýbali deti a traja opilci. Oproti Bratislave sa newyorské predstavenie začínalo a končilo pohrebmi a svadbou. Farára si zahral brat Vlada Hajdu Adam. „Pôvodne mal ísť s nami iba ako turista. Ale upozornili sme ho, že ho možno využijeme aj na javisku, takže pre istotu večer pred odletom trénoval doma v záhradke rolu kňaza. Všade sme ho predstavovali, že je z NHL, teda náhradný herec z Lozorna. Nakoniec sa však dostal až do prvej ligy a roly sa zmocnil fantasticky, pri obradoch bol veľmi dôstojný.“
Zita Furková: „Ďurko Nvota aj s Andreou Dömeovou hru dramaturgicky upravili. Kto predstavenie nepoznal, vôbec nepocítil, že sú tam zmeny. Juraj má vyvinutý cit pre výtvarno, takže vymyslel napríklad efektné obrazy s tieňohrou. Premietaním tieňov na plentu dostala scéna monumentálne rozmery, čo bolo v pôsobivom kontrapunkte s reálom izby, kde sa odohrával príbeh.“
Zo Zity Furkovej sa kolegovia smiali, že sa drží hesla „dôveruj, ale preveruj“. Divadlo La MaMa si bola totiž dopredu skontrolovať, keď v New Yorku trávila vianočné sviatky. Ukázalo sa však, že to bolo užitočné, lebo napríklad zistila, že je tam výborný technický personál – ochotný a schopný, takže nemusia za oceán ťahať toľko rekvizít. „Za pol hodiny nám napríklad vyrobili sánky. Potrebovali sme aj strom, lenže, kde ho vziať? Rastú iba v parkoch, a to by nás policajti hnali. Technici sa iba spýtali, aký druh chceme. Povedali sme briezku a na druhý deň bola. Aj keď ich upodozrievam, že zmizla z neďalekej ukrajinskej štvrte.“
Zitu Furkovú zaujalo, že divadlo La MaMa má podobnú tradíciu ako ich Korzo ‘90. Vzniklo v šesťdesiatych rokoch a stalo sa tvorivou dielňou avantgardy. Pracovali tam významné osobnosti svetového divadla, napríklad Grotowski, Kantor. „Divadlo je dodnes herecko-režijným laboratóriom a podporujú ho mnohé prominentné osobnosti. Na čele je Ellen Stewart, impozantná, extravagantne oblečená černoška s vlasmi odfarbenými na blond. Vyzerá fantasticky, nikto by jej nehádal, že má dávno po sedemdesiatke.“
Astorčania si dôkladne poprezerali aj mesto. Ady Hajdu priznáva, že zničil jedny topánky. Ako pravé hviezdy ich na letisku čakala limuzína – obrovský lincoln, ktorý ich dopravil do hotela na Manhattane. New York ich uchvátil a pohltil. Páčilo sa im, že je plný čudákov, herecká grupa tam skvele zapadla. Petra Šimuna zaujala jedna vec. Raz vošiel do obchodu, kde boli steny vyzdobené fototapetami máp. „Boli tam všetky štáty a na nich vyznačené veľké mestá. Bola tam aj mapa Slovenskej republiky a na nej jediné mesto – Svätý Jur.“
Návrat Obchodu na korze
Na poslednú chvíľu sa rozhodla letieť do New Yorku aj Zuzana Kronerová. Nie ako členka delegácie, ale súkromne, ako turistka. Vtedy ešte netušila, že tam otvorí premietanie oscarového filmu Obchod na korze, kde hral jej otec Jozef Kroner hlavnú rolu. „Snímka sa premietala v rámci Týždňa slovenského filmu. Hoci som do New Yorku nešla kvôli tomu, asi som podvedome cítila, že by som tam mala byť. Režiséri Elmar Klos a Ján Kadár, ani otec už nežijú, takže Obchod na korze vlastne nemal kto uviesť. Keď sa organizátori dozvedeli, že v New Yorku je dcéra predstaviteľa hlavnej roly, poprosili ma, či by som to neurobila. Pripravila som si teda pár viet.“
Zuzana Kronerová napríklad porozprávala, ako ju cez prázdniny vzal otec na nakrúcanie. Najviac ju bavilo starať sa o psa Esenca, ktorý vo filme účinkoval, a obsluhovať zákazníkov v chemickej čistiarni. „Zvonka predstavovala obchod pani Lautmanovej, Židovky, ktorej za Slovenského štátu arizovali galantériu. Rozprávala som aj to, že film dostal Oscara, otec cenu za herecký výkon v Cannes, štátnou cenou ho ocenili aj v Československu, no vzápätí film na vyše dvadsať rokov zatvorili do trezoru. Pripomenula som, aký obrovský úspech mal film práve v New Yorku, kde ho otec v šesťdesiatom piatom sám uvádzal na slávnostnej premiére. Film sa dostal na prvé miesto v rebríčku naúspešnejších snímok a kúpilo ho dvadsaťdva amerických štátov. Otec dostal za herecký výkon modrú stuhu americkej akadémie, čo je veľká pocta, najviac ho však ohromilo divácke prijatie. Keď vychádzal z kinosály, policajti museli urobiť kordón, lebo ľudia by ho rozgniavili. Každý mu chcel podať ruku, dotknúť sa ho. Pod oknami hotela, kde býval, sa zhromaždilo asi dvetisíc ľudí. Chcel ísť medzi nich, ale nedovolili mu, vraj je to nebezpečné. Nakoniec smel iba zakývať z okna, aj to zo zatvoreného.“
Mimochodom, Jozef Kroner dostal vzápätí ponuku z Hollywoodu, na hlavnú rolu vo filme Srdce je osamelý lovec. Bola preňho ako stvorená, mal hrať hluchonemého, čím by sa odbúral handicap, že nevie po anglicky. Musel odmietnuť. Režim ho nepustil a emigrovať nechcel.
Po uvedení filmu zostala Zuzana Kronerová aj na premietanie. Bola veľmi dojatá – z osobných dôvodov, ale aj preto, že film vôbec nezostarol. „Mala som nastražené uši na reakcie divákov. V sále sedeli takmer samí Američania a hoci sa ich arizácie a židovská tragédia priamo netýkali, z reakcií som sa presvedčila, že filmu porozumeli.“
Hoci po skončení filmu nebola plánovaná beseda, lebo nasledovalo ďalšie premietanie, Zuzanu Kronerovú hneď obstúpilo asi tridsať ľudí, ktorí chceli ďalej debatovať.
„Bolo to veľmi silné, o to viac, že beseda vznikla spontánne. Jeden starší pán sa ma spýtal, prečo bol film vlastne v trezore. Hovorím, to sa vážne pýtate? Nechápal, vraj, viete, ja som v Európe nikdy nežil. Našťastie tam boli ľudia, ktorí žili v Československu, a pomohli mi vysvetliť mu to. Iný sa spýtal, či otec nebol nešťastný, že musel žiť v neslobode. Otca držala jeho práca, ktorú miloval. Že film zmizol z distribúcie, ho však trápilo. Neprestal veriť, že sa to zmení, vravel, že takýto film nemôže splesnivieť v trezore. Aj keď sa o filme u nás celkom prestalo písať, stále dostával krásne listy od divákov.“ Američania nevedeli pochopiť, prečo Jozef Kroner chýbal na oscarovom ceremoniále. „Nepustili ho, vraj v Amerike už raz bol. Bral to s humorom, ale bolo mu to ľúto. Predstavoval si, aké by to bolo krásne, keby spolu s Idou Kaminskou, ktorá hrala pani Lautmanovú, rovnako ako vo filme kráčali ruka v ruke a namiesto parazólika držali sošku Oscara.“
Po besede zostal v sále sedieť ešte jeden človek. „Všimla som si ho už na premietaní. Bol zjavne židovského pôvodu a bolo vidno, aký je dojatý, že plakal. Zrazu ku mne prišiel a vtisol mi do rúk dvadsaťdolárovku. Aby som vraj oteckovi kúpila na hrob kvety. Odmietala som, že ja dám za neho kvety aj bez toho. Ale on na tom trval. Nakoniec som si peniaze zobrala. Cítila som, že to bolo veľmi úprimné gesto, že mal potrebu urobiť to. Potom rýchlo odišiel.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO – ZITA FURKOVÁ a PETER ŠIMUN
