Dom sme postavili dávno ešte s mojou ženou. Syn a nevesta sa starajú o mňa dosť dobre a ja im každý mesiac prispievam na stravu (v priemere 3500 korún). Posledný rok si syn našiel partiu kamarátov, s ktorými často - aj doma - popíja, a potom robí so ženou a deťmi krik. Keď sa ich zastanem a vyčítam mu, že si domov vodí kamarátov opilcov, kričí na mňa, že ja mu nemám čo rozkazovať, že mne už v dome nič nepatrí, pretože on už všetko vymenil a opravil. Trápi ma to a chcel by som vedieť, ako sa mám v dome správať. Mám sa vnúčat a nevesty zastávať, keď on na nich kričí, alebo sa mám utiahnuť a tváriť sa, že nič nepočujem? Môžem dospelému synovi vyčítať, s kým sa kamaráti? Môžem si dovoliť nepustiť jeho kamarátov, opilcov do domu?
Ján

Milý pán Ján,

Veľmi si vážim, že ani vo vašom úctyhodnom veku sa neschovávate pred problémami a snažíte sa ich riešiť. Netvárite sa, že nič nepočujete, ale zastanete sa svojich vnúčat a nevesty. A keď to nezaberá, hľadáte pomoc inde.

Kedy prestávame byť deťmi svojich rodičov a kedy rodičia už nemajú právo zasahovať do životov svojich detí? To závisí asi od situácie. A kto za nás rozhodne, či sa máme zastať niekoho, komu je ubližované alebo nie? Na to si musíme hľadať odpoveď každý sám. Ale nezabúdajme pritom, z akej pozície moci by som sa zastal/zastala.

Pýtate sa, či si môžete dovoliť nepustiť synových kamarátov do domu. Neviem, ako ste s domom majetkovo vysporiadaný. Ak je ten dom stále váš, vy máte právo rozhodnúť, koho do neho chcete vpustiť, a koho nie. Aj keď tým riskujete hnev a nevyspytateľné reakcie svojho syna. Ak ste spoluvlastníkmi, už nemáte úplnú moc a vždy by bolo lepšie sa dohodnúť, ale niekedy to skutočne nejde. V každom prípade, dnes už máte možnosť brániť seba, aj nevestu a vnúčatá.

Existuje mnoho definícií týrania a zneužívania, požičajme si jednu z nich: K týraniu a zneužívaniu dochádza vtedy, keď nejaký dospelý človek použije moc, ktorú má, či už nad partnerom, alebo dieťaťom, na získanie nejakých výhod. Čiže je to situácia, v ktorej sa slabšia strana stáva obeťou tej silnejšej. Ak má podobu urážok, večného podpichovania, slovného napádania, zhadzovania, alebo podrýva niečiu sebadôveru, hovoríme o psychickom alebo emocionálnom týraní. Psychické týranie nie je tak ľahko dokázateľné a očividné ako napríklad telesné, môže mať však rovnako ťažké následky.

Načo sú dobré takéto definície? Môžu nám pomôcť rozpoznať a pomenovať, čo sa deje. Je to prvý krok k zabráneniu akémukoľvek týraniu. Je však naozaj ťažké určiť hranicu, kedy nejaký trest a krik na dieťa je výchovným prostriedkom a kedy sa stáva emocionálnym týraním. Rodičia/partneri závislí od alkoholu sa omnoho častejšie dopúšťajú zneužívania. A tiež nesmieme zabúdať, že v našej kultúre sa táto téma otvorila len nedávno a naša spoločnosť je benevolentnejšia k prejavom násilia.

Naše zákony sa už zmenili. Ak sa cítite slabý voči synovi a vaše dohovárania na neho nemajú vplyv, naše inštitúcie vám môžu pomôcť sa brániť. Môžete sa na neho sťažovať na odbore sociálnych vecí. Tam vám môžu poskytnúť informácie a kontakty na organizácie, ktoré sa vo vašom regióne venujú tomuto problému a kde by vám mohli pomôcť. Ak skutočne ide o týranie. Vedomie toho, že nie ste v danej situácii úplne bezmocný, vám môže dodať sebadôveru pri konfrontácii so synom.