Poviedka Koniec sveta Agdu Bavi Paina sa spolu s prácou Karola Horvátha Absolútny sluch podelila o druhé miesto (absolútneho víťaza porota nevyhlásila) v anonymnej literárnej súťaži Poviedka 2004, ktorej mediálnym partnerom je už ôsmy rok aj denník SME. Viac o autorovi sa dočítate v dnešnom vydaní na strane kultúry.Porozhliadni sa, Arpi. Stoj pred hotelom Slovan a prezeraj si parkovisko pred ním. Rozmýšľaj. Napokon sa rozhodni, že hotel obídeš. Už za prvým rohom sa však zháč, opatrne podíď k autobusovej zastávke a prezeraj si časový rozpis spojov. Očkom sleduj vchod do kasína a ženu stojacu pred ním.
Je to ona, pravdaže, aj keď sa zmenila o riadny teda kusisko: obvod jej hrudníka nadobudol rozmery, na ktoré je nejedno náručie krátke. Napriek tomu nestratila to svoje čaro, ktorým si dokázala získať mnohých neobmäkčiteľných či natvrdnutých ako napríklad aj teba.
Prešľapuje z nohy na nohu a napráva si nervózne kabelku. Odpapuľuje a ďalej netrpezlivo počúva karhavú prednášku o hlavu vyššieho, do lebky vyholeného chlapa s výstražne vytaseným ukazovákom. Rovnako ostrihaný šrác stojí za ňou. Obzerá sa raz naľavo, raz napravo a so založenými rukami kryje žene chrbát. Jej našpúlené ústa, jedovatý jazyk a nenávistný pohľad vravia za všetko: za všetkých troch. Konečne dvojica chlapov odchádza. Rečník si spokojne pohladí lysé temeno hlavy, neandertálsky prechádzajúce do chrbtovej kosti. Odpľuje si. Žena rozrušene a so zhúžvaným výrazom tváre poťahuje z cigarety.
Sia, Žužika.
Žena sa obzrie aj so svojím nacvičeným opovržlivým pohľadom. Netrvá však sekundu a tvár sa jej rozjasní, vrásky sa napnú a roztiahnu sklesnuté kútiky pier do širokého úsmevu. Ani sa nenazdaj; už ju máš na krku. Íska ťa v pichľavých vlasoch a líce si šmirgľuje o tvoje strnisko, hladká ťa po tvári.
Picháš. Na tvári aj pri srdci.
Pozrie ti nežne do očí. V očiach ťa štípe jej dym. Plač od dojatia. Svet sa opäť točí. A poriadne.
Ty plačeš.
Vytri si, Arpi, vytri jej zrak:
Padla si mi do oka.
Vykotúľaj z kútika oka slzu a rozpuč ju v prstoch ako mušku.
Jémine, Árpi! Pustili ťa?
Jémine, Arpi; chytí ťa okolo ramien ako chovatelia chytajú holubov, oprie sa do teba celým svojím telom.
Dá sa tak povedať, no.
Hlaď ju po aerodynamickom tele. Všeličím musela prejsť, než ju život takto okresal. Musela sa vedieť vopchať všade - napríklad aj do tých uzučkých, sporých šiat, čo má teraz na sebe. Nič jej zadarmo nepadlo do lona. Odstúpte od seba, čosi si hľadajte v očiach. Niekdajšiu iskru. Alebo len blúďte popretŕhanými kanálikmi začervenaných vlásočníc. Zostarli ste. Chyť ju previnilo za studené dlane.
Chýbal si mi.
Viem. Ku šťastiu.
Zaklipká kilometrovými mihalnicami.
Asi že!
Asi že!!
Trpko sa zasmejte.
Poď, pozývam ťa na kávu!
Žužika ťa zdrapí pod pazuchu a rezkým krokom si ťa vlečie do reštaurácie na prízemí hotela. Ľudia pred vami podvedome vytvárajú koridor.
p p p
Domov sa chodí umrieť, čo? Ale ty si sa prišiel zabiť!
Ja?
Asi že! Živý sa odtiaľto nedostaneš. Nepustia ťa!
No a?
Ja mám rada hepyendy. Priala by som každému taký koniec.
Sedíte oproti sebe ako na výsluchu. Žužika ti svieti do tvojich dávno zabitých očí svojím jagavým, zasneným úsmevom: jasným, živým. Hádže prasiatka. Občas ťa pohladí po ruke alebo ťa dvoma prstami chytí za bradu a zodvihne ti tvár padajúcu do stola.
Tebe sa nechce rozprávať, a už vôbec nie sa spovedať; pohrávaj sa so slamenou dekoratívnou kytičkou na obruse. Zívni.
Nech sa páči, dvakrát alžírska káva, vyruší vás v mlčaní postarší čašník vyčesaný doprava, s trofejou pestrofarebného motýlika zapichnutou do krku.
Stiahnite zo stola lakte. Čašník si prázdny plechový podnos priloží k hrudi a narovná sa ako nebožtík. Len zrakom skĺzne dole k tvojmu zjavu a v momente odíde preč.
Neponáhľaj sa s pitím kávy, Arpi, lyžičkou naberaj na dne usadený sladký vaječný koňak a mľaskavo si ho vychutnaj.
Také ste tam nemali, pripomenie ti svoju prítomnosť Žužika. Asi že. Kávu. Takú, dovysvetľuje tvojmu spýtavému obočiu. Ako si sa vôbec mal?
Jej zamatom opradený hlas ťa láska, hladí po tvári a ty doň s privretými viečkami fetišisticky zabáraj nos.
Ušlo to. Jak furt. Len ja som nevedel jak stamaď ujsť, monte, takmer sa rozhovor.
Skry pohľad do pohára. Na jeden výdych vyhŕkni zo seba vetu, pred úplným ponorením sa pod hladinu do blatista sfarbenej tekutiny. Béla mi vravel, že robíš túto... prostitútku.
Muselo to ísť von, inak by si sa zadusil už na vzduchu.
Žužika sa len pŕhlivo zachechlí.
Kedysi som to mala rada, veď vieš. Ale keď ti za to zaplatia, už je z toho práca. A kto chodí rád do roboty, asi že?
Žužika pohrúži pohľad do víru krútiacej sa kávy a reč do svojich pocitov.
Všetko sa zmenilo, povie zamyslene. Niekedy sa mi zdá, že som tu cudzia alebo ostatní sú vymenení, všetko je zrazu ináč!
Spusť spodnú peru, ledabolo mykni plecami.
A ináč?
Pozri sa na ňu, Arpi, pozri, ako ti chce ukázať, že to nemá zmysel. Nemá zmysel o tom rozprávať, s tebou, o sebe. Skáčeš jej do reči a brániš jej, aby pokračovala. Nepočúvaš ju, ale vidíš: zavrtí hlavou a krátko mávne rukou, tak ti to ukáže. Pohľadom stále vpitá do víru voňavého moku.
Bývaš stále tam, kde si bývala, čo? - povedz nahlas s krutým smiechom v hlase. A ja viem s kým!
Žužika odtiahne ruku, sklopí zrak. A ty by si sa najnajradšej rozrehotal na plné kolo. Odpi si z kávy a nechutne pokrč tvár.
Čo chceš. Veď smrť je dobrý koniec. Najlepší, jaký môže byť, povedz nakoniec k veci.
Vlastne máš pravdu, prekvapí aj sklame ťa Žužika. Požívačne sa otočí k výkladu. Nechá si mikroskopické chĺpky tváre, trošku viditeľnejšie pod nosom, štekliť lúčmi dohárajúceho slnka.
Všetko jedno. Toto je jedna nádherná jeseň, prehodí.
Skúmaj jej osvietený obličaj madony, odrážajúci blaženosť aj bolesť zároveň; masochizmus ako bič, reťaze aj obojok. Zasmej sa.
A ty jak to slnko v ňom, zaznie mierne štipľavo.
Pán Černák! - volá zrazu vylízaný čašník. Predstiera, že nevie na koho. Niekto chce s vami rozprávať!
Tak teda neochotne vstaň, odsrkni si ešte z kávy a prejdi za pult. Čašník pred tebou odhrnie tmavomodrý záves.
Tadiaľto. Stále rovno až na dvor.
p p p
Keď sa za tebou zavrie záves ako hladina polnočného jazera, ocitni sa, Arpi, v úplnej tme. Opatrne kráčaj dopredu a celkom nehlučne udržiavaj váhu na zaostávajúcej nohe. Tou druhou našľapuj do temnotou zhmotneného prázdna, dvíhaj ju do výšky a pomaly spúšťaj, kým nenarazíš na pevný podklad. Žiadne schodisko. Rovná úzka chodba. Dlaňou šmátraj po stene, ktorá ti určuje smer. Ľavú ruku drž predpaženú, to aby si do niečoho nenarazil hlavou.
Konečne sa pred tebou objaví svetlo. Uvoľni sa, ruky vlož do vreciek. V jednom z nich nahmataj nôž. Pred koncom únikového východu však zastaň. Najprv si obzri trávnatý neudržiavaný dvor s kanálovým vrchnákom uprostred. Až potom vyskoč - aby si prekvapil prípadných útočníkov. Opäť zastaň, ale otočiť sa už nestačíš. Z oboch strán sa na teba vrhnú dvaja muži. Jeden sa ťa zozadu snaží chytiť za ramená; najskôr aby sa ten druhý mohol na tebe nerušene vyzúriť. Metaj sa, akoby si sa chcel striasť ohňa. Za chvíľu zovretie povolí. Každým tvrdším a ostrejším uhlom svojho tela vrážaj do útočníkov. Aj tak sa ti však nedarí vyhnúť sa spŕške kopancov a iskrivých direktov, prichádzajúcich zo všetkých strán. A tak nastavuj chrbát, aby si si chránil aspoň tvár, kým sa ti v ruke nezablýska špicaté ostrie čepele. Ani jeden z protivníkov nepostrehne ten moment. Bodnutia nepočítaj. Len nech je ich čím viac; vrážaj ostrie medzi rebrá aj pod ne. Obaja šráci zanedlho padajú bezvládne na zem.
Až teraz si, Arpi, môžeš chlapov poriadne obzrieť. Špicaté kozačky, baseballové bundy a nakrátko vyholené lebky s párom veľkých mokrých očí, ktoré jediné sa ešte dokážu hýbať. Neuhýbajú, sledujú každý tvoj rozrušený pohyb. A ich pery nečujne hrešia a kľajú. Opäť ťa zamrazí: kútikom oka zbadaj za sebou pohyb. V okamihu sa zvrtni, nepatrne sa zapotácaj a z celej sily udri do pohyblivého terča.
Žužiku úder odnesie až k múru. V sebaobrane si zakryje kabelkou tvár a schúli sa do kúta k odkvapovej rúre. Odľahne ti, ale navonok pre istotu namosúrene vzdychni.
Čo tu robíš?!
Sklop zrak. Podíď k mohutnejšiemu zo šrácov. S trasúcimi sa kolenami si pomaličky čupni. Rozopni mu ťažkú lesklú bundu a prehľadaj na nej všetky vrecká. Samé cárachy: doklady, kľúče i peňaženku poodhadzuj vedľa. Aspoňže sa ti v jeho širokých rifliach podarí nájsť bielu vreckovku. Utri si zakrvavené ruky, nasliň ju a vyčisti ňou aj niekoľko škvŕn na novom saku.
Žužika stojí pri múre, kabelku túli k rozpínajúcej sa hrudi. Striedavo pozerá na mŕtvych a na teba.
Šmar špinavú vreckovku na zem. Nechtiac sa opäť potkni o pohľad mŕtveho, teraz už úplne mŕtveho. Do jeho rozšírených zreničiek padá celý svet. Dúhovky sa mu zľahka strácajú pod očným hlienom a klesajú kdesi na dno vedomia. Odvráť zrak.
Zaklopkajú podpätky. Žužika urobí tri kroky.
Ty si tomu dal, povie.
Odpľuj si. Roztvorenými nozdrami sa nenáhlivo z plných pľúc nadýchni. Poobhliadaj sa. Potom hľaď do prázdna pred seba. Po chvíli k tebe zozadu pristúpi Žužika. Nadlho sa na ňu zadívaj a opäť sa zahľaď pred seba. Tvoje pery sa hýbu.
Čo mám teraz robiť? Roky som sedel!
Stáť.
p p p
Kľakni si. Ale s rukami už nevieš čo robiť. Kľakadlo je tvrdé ako dlážka v kúte triedy. S rukami visiacimi popri tele sa podozrievavo poobzeraj, prelom ich v lakťoch a váhavo si šúchaj dlane. Ako keby ti bolo zima. Hanbi sa. Akoby si tu bol za trest. Kolennými zhybmi vyhľadaj tú najznesiteľnejšiu polohu a až tak sa konečne zapri lakťami do skameneného dreva. Pravou dlaňou si podopri ťažkú hlavu a prázdnym pohľadom sa zapozeraj do svätého výkladu pred sebou: počernejší anjelik, vykúkajúci zo sviežej, umelej zelene vedľa sadrovej bohorodičky ti pripomenie detstvo. Pokús sa spomenúť, ako si sa sem vôbec dostal, veď pred chvíľou si bol ešte tam. Možno ťa z rozpálenej ulice stiahol chládok alebo očiam uľavujúca tma. Alebo si sa, Arpi, prišiel iba vyrozprávať. Vyrozprávať sa, urovnať si veci v hlave. Odriekavaj nezrozumiteľné zaklínadlá, rukami si zakrývaj sklopenú tvár a ako z otvorenej knihy čítaj z dlaní, šepotajúc tie najnevyberanejšie nadávky.
Rúhania bývajú vždy vyslyšané.
