Phurikane Giľa znamená v preklade 'starodávne piesne'. Už vyše roka sa pod týmto rómskym názvom skrýva premenlivá zostava hudobníkov, ktorí pochádzajú zo slovenských rómskych osád. Prvý raz sa objavili na vlaňajšom hudobnom festivale Pohoda, druhýkrát začiatkom tohto mesiaca, keď úspešne predskakovali svetoznámej srbskej dychovke Boban Markovič Orkestar v bratislavskom divadle Aréna.

Šťastnú cestu za vlastnou muzikou im ukazuje JANA BELIŠOVÁ. Už roky zbiera cigánske pesničky, na ktoré sa takmer zabudlo. "Smutné nechceme spievať, veď budeme plakať," vraveli jej zo začiatku ľudia z chudobných chatrčí, ktorí si na najkrajšie a najžalostnejšie piesne len ťažko spomínali. Chcelo to čas. Dnes zaspievajú radi to, čo naozaj vedia. Aj pred publikom.

Ako dlho sa venujete rómskej hudbe?

Cieľavedome od čias štúdia etnológie a hudobnej vedy. Najprv som zbierala slovenské pesničky. Boli síce krásne, ale rýchlo som zistila, že robím robotu, ktorá je dávno urobená. V tom čase sa rómskym piesňam nikto poriadne nevenoval, tak som si povedala, že to bude užitočné. Potom som s tým na istý čas prestala a keď som sa po šiestich rokoch vrátila do terénu, bola som prekvapená, že pesničky, ktoré som mala najradšej, tie žalostné ťahavé 'halgató', sa už skoro vôbec nespievajú. Mrzelo ma to, mala som obavy, že celkom vymiznú. Tak som sa pustila do zháňania grantov, začala som cestovať po osadách, vypytovať sa. A čím ďalej, tým ťažšie bolo odosobňovať sa od toho, ako žijú.

Čo hovorí rodina na vaše kočovanie?

Samozrejme, môj muž ma spočiatku nikam nechcel pustiť. Až keď som ho zobrala so sebou, dosť radikálne zmenil názor. Dcéra so mnou túži chodiť, dokonca si s jednou dievčinkou aj píše, ale zatiaľ sú to pre ňu príliš divoké podmienky. Syn by sa medzi rómskymi deťmi možno aj stratil, je počerný. Preto býva aj trochu nahnevaný. Má pocit, že nás okolie považuje za Rómov a že sa mu budú kamaráti smiať. Asi by bol šťastnejší, keby som robila čosi iné.

A máte rómsku krv?

Neviem, je to možné, ale nemusí to tak byť. Kedysi som sa hrabala v starých matrikách dediny, kde žili moji starí rodičia, a natrafila som na jeden zvláštny sobáš zo začiatku 19. storočia, ktorý by možno niečo osvetlil. Ale nepátrala som ďalej.

Máte k Rómom silný vzťah?

Asi áno, vyrastala som na východnom Slovensku a babičku som mala v Žehni. Je to napoly rómska osada a ja si pamätám, ako som počas letných večerov, keď biela dedina pomaly zaspávala, počula v diaľke živú cigánsku hudbu, ktorá sa mi strašne páčila. Už vtedy sa mi ten svet zdal niečím príťažlivý.

Ako ho vidíte dnes?

Možno najšokujúcejšie je, že kým nevstúpite do osady, predstavujete si iba abstraktnú masu ľudí, ktorí sú problémoví, nepracujú, žijú z dávok. Potom tam prídete a sadnete si za stôl s konkrétnym človekom, ktorý vám rozpráva svoj životný príbeh. A vy sa v ňom odrazu uvidíte. Napríklad Anka, ktorá spieva a tancuje v Phurikane Giľa, mi nedávno rozprávala, že keby vyhrala v športke, okamžite by sa z osady odsťahovala. Pracuje a má doma dve malé dievčatká, ktoré by chcela pekne obliekať, dať im biele pančušky, kúpiť topánky. Ale keď sa to aj náhodou podarí, topánky sú o tri týždne zničené, pančuchy hneď deravé, šaty špinavé a po vypratí ukradnuté. Keď ju počúvam, nemám čo povedať. Nevidím východisko, neviem jej poradiť, pomôcť.

Frustruje vás to?

Uvedomujem si, akí sme všetci ufrflaní a stále sa iba sťažujeme, čo všetko je zlé, čo všetko nemáme a mali by sme mať. Z dedín vždy odchádzam s pocitom beznádeje a zároveň si pripadám ako kráľovná, ktorej problémy sa s ich problémami nedajú porovnať. A stále ma fascinuje ich fyzický dotyk, ktorý funguje veľmi intenzívne. Keď mi spievali, vždy sa dali dohromady, pochytali sa a kolísali, matky s deťmi, otcovia s deťmi. To sú prejavy silných vzťahov. Máme ich všetci, akurát sú zablokované.

Rozprávate sa s Rómami o tom, čo pre nich znamená pieseň?

S komunikáciou je to niekedy ťažké. Je veľa abstraktných vecí, ktoré sa v rómčine nevyjadrujú, lebo sú prirodzené.

Myslíte si, že Rómovia si takto spievajú, aj keď tam nie ste?

Pravda je, že keď som chcela, aby mi spievali, musela som ich k tomu stále vyzývať. Pri veselých pesničkách to nebol problém, tie zaspievali hocikedy, ale pri tých smutných, žalostných, ktoré som chcela počuť najviac, mali zábrany a hovorili - radšej nie, veď budeme plakať. Zaspievali ich, až keď sme boli dlhšie spolu a keď odrazu niekoho pichlo pri srdci.

Sú ich piesne sebatrýznivé?

Myslím si, že im pomáhajú dostať sa cez ťažkosti, a preto sa nedajú podať len tak. Keď žena spieva o tom, že mama umrela a deti ostali hladné, tak si pritom naozaj spomenie na veci, čo sa jej v živote stali, je z toho nešťastná a smutná. Ale poplače si, očistí sa, vyleje žiaľ a môže ísť ďalej. Napokon, je to normálne u každého z nás.

Akí sú Rómovia, s ktorými sa stretávate?

Sú temperamentnejší, emotívnejší, impulzívnejší. Neviem, či je to dané geneticky či spôsobom života. Ľahšie sa rozplačú, nahnevajú, ale aj zabudnú. Mne niekedy pripadá, že žijem buď spomienkami, alebo prípravou na budúcnosť. Oni ani príliš nespomínajú, ani veľa neplánujú, ale silne prežívajú prítomnosť.

Ako sa vyhýbate konfliktom, keď ste spolu?

Ani neviem, asi to ide ruka v ruke s opatrnosťou. Napriek tomu to nemusí vždy vypáliť dobre. Spomínam si, ako sa raz medzi osadníkmi objavil chlapík-provokatér a spieval pesničky, ktoré mali neslušné texty. Keďže som im rozumela aj ja, bol rýchlo odhalený. Prišiel jeho otec, hrozivo na neho zagánil a on musel odísť, lebo robil hanbu. Rómovia fungujú ako komunita a robia selekciu aj medzi sebou. Vždy je ich veľa pokope a ten, kto vrhá zlé svetlo, je v nemilosti.

Prečo v nás Rómovia vyvolávajú väčšinou negatívne emócie?

Robia to aj médiá. Ich pohľad je vždy urobený narýchlo.

Neuvedomujú si, akou sú pre médiá lacnou potravou?

Neviem. Viem len to, že keď sa o sebe dozvedajú zlé veci, sú potom z toho nahnevaní. Keď ich moja kamarátka fotila, hovorili jej - nie tú škaredú chatrč, choďte tam, kúsok ďalej, tam je pekný dom. Naša návšteva, ako každá iná, ich rozrušila, a až keď sme im vysvetlili, že nie sme z novín ani z televízie, upokojili sa.

Ako to, že vám dôverujú?

Čím dlhšie medzi nich chodím, tým viac sa to medzi nami upevňuje. Je dobré, že dnes už poznám Rómov, ktorí ma sprevádzajú, keď idem navštíviť novú osadu. Na posledných cestách bola so mnou jedna Rómka z Detvy a študent z katedry rómskej kultúry. To sme mali dvere všade otvorené. Samozrejme, nepomôže to vždy, ale väčšinou áno. Najťažšie je to pri náhodných stretnutiach.

Nikdy vám Rómovia neurobili nič zlé?

Raz do nás hádzali skaly. Ale aby som to vysvetlila: prišli sme do osady, ako vždy sa zhrčila okolo nás skupina ľudí a jeden chlapík začal vykrikovať, že sme sa prišli iba nabaliť. Dav sa rozvášnil, deti brali do rúk skaly, takže sme chceli byť čím skôr preč. Pri úteku do auta nás dobehli tri staré ženy a presviedčali nás, aby sme ho nepočúvali, že je opitý, lebo mali dávky. Nech vraj prídeme v pondelok do škôlky, bude tam ticho a pokoj a oni nám zaspievajú. V ten pondelok sme prišli, ich rómsky líder sa snažil situáciu vyžehliť a ospravedlnil sa. Potom nám ženy spievali, boli super, a chlapi nás povodili po ďalších osadách.

Aké dediny ste už pochodili?

Zatiaľ som bola iba na východnom Slovensku a skúšala som to v dvoch dedinkách na juhu. Tam mi spievali pesničky, ktoré mali bližšie k maďarskej hudbe. Spoznala som ich, ale textom som nerozumela. To by chcelo poriadny výskum a nejakých pomocníkov v jazyku.

Čo vás presvedčilo o tom, že s Rómami a ich pesničkami by to naživo na pódiu naozaj išlo?

Vzniklo to akosi prirodzene, ako sme sa spoznávali.

V zostave Phurikane Giľa sa objavujú rôzni muzikanti z rôznych osád. Je to váš zámer?

Zatiaľ vystupovali ľudia z Petrovej, Markušoviec, Žehry a Hermanoviec. Keď je tu však možnosť koncertovať, bola by som rada, keby to mohlo byť pre všetkých čo najpestrejšie. Veľa určujú finančné možnosti - raz môže hrať celý orchester, niekedy len päť-šesť ľudí, inokedy ide o podujatie, kde stačí jeden spevák s gitarou. Aj preto sa snažím, aby sa striedali.

Prichádzajú s vami prvýkrát na javisko, jednoducho sa postavia a hrajú. Vôbec nemusia prekonávať trému?

Ak aj trému majú, nedávajú ju vôbec najavo. Keď som Máriu, najstaršiu speváčku, pred koncertom vzrušene potľapkávala po pleci a povzbudzovala ju, povedala mi - ja sa ničoho nebojím. Celkom som pritom zabudla, dokedy majú koncertovať, nemala som vôbec pojem o čase. Mária však mala veľké červené hodinky, a keď padla ôsma, dala všetkým v kapele vedieť, že treba končiť.

Čo od vás očakávajú?

Možno si myslia, že som nejaký pánboh, ktorý z nich urobí hviezdy. Isté je, že by radi hrali. Aj mi hovorili - musíš byť na nás prísna, urob stretnutie na nejakej chate, my tam prídeme na týždeň a budeme trénovať od rána do večera.

Ako na hráčov kapely reaguje ich komunita?

Keď boli prvýkrát v Bratislave, nikto im to neveril. Až keď si v dedine pozreli video spolu s farárom a starostom, uverili.

Nezávidia?

Určite poznajú závisť, aj preto je všetko veľmi ťažké. Dôležité je, že spolu hovoríme jasne a dôverujeme si. Ja to beriem tak, ako to ide, oni sú zase radi, keď sa niečo vyskytne.

Nemáte obavy, čo s nimi 'civilizovaný' svet spraví?

To je práve otázka. Uvedomujem si, že len čo sa postavia na pódium, intímny rozmer hudby, ten, za ktorým som vždy išla, sa stráca. Napokon, už pri prvej zostave, ktorá vystupovala na festivale Pohoda, som videla rozdiely. Hrali dva koncerty - na prvom boli úžasní, milí, zlatí, takí, akí sú, pri druhom som už mala pocit, že sa viac predvádzajú.

Nie je vám to ľúto?

Je, ale nevadí. To je už iná etapa. Ak im koncertovanie pomôže aspoň trocha sa skultivovať a zarobiť si, tak je dobre. A oni sa učia správať, už teraz vidím, že s tými, čo vystupovali, je zakaždým o niečo jednoduchšie a príjemnejšie pracovať. Aj keby hneď prestali spievať staré pesničky a spievali by niečo iné, budem len rada, že im to pomôže dostať sa z biedy.

JANA BELIŠOVÁ (1966) sa narodila v Prešove. Počas štúdií etnológie a hudobnej vedy na Filozofickej fakulte UK v Bratislave sa začala venovať rómskej hudbe. Po pätnástich rokoch zbierania a nahrávania cigánskych pesničiek založila v roku 2002 Občianske združenie Žudro, ktoré v tom istom roku vydalo triptych starodávnych žalostných piesní (CD, denníkovú knihu a spevník) pod názvom Phurikane Giľa. V roku 2003 vyšlo druhé CD Karačoňa s vianočnými piesňami, tento rok pripravuje tretie CD a spevník s tanečnými piesňami. Žije v Bratislave, má dve školopovinné deti Johanku (11) a Mateja (14). Je sestrou kazateľa Daniela Pastirčáka.