Záber z nakrúcania relácie Pod lampou. FOTO - ANDREJ BÁN
Riaditeľ Slovenskej televízie Richard Rybníček so svojím tímom po radikálnej personálnej reforme sľuboval aj programové zmeny. Po masívnej reklamnej kampani sa začali objavovať od 1. januára. Za ambicióznym názvom Nový začiatok sa skrýva nová vizuálna identita, niekoľko nových tvárí a relácií, z ktorých dve - Literárne oko a Metro sú určené špeciálne kultúre. Sto dní sa zvykne dávať novej vláde, my sme sa rozhodli pozrieť na to, čo konkrétne za tento čas na obrazovke vyprodukovalo nové vedenie STV. Jedným z tvorcov, ktorí sa najvýraznejšie podieľajú na novom programe Slovenskej televízie, je aj dokumentarista MÁRIO HOMOLKA. S verejnoprávnou inštitúciou spolupracuje už od roku 1990. V rokoch 1998-99 bol šéfredaktorom redakcie dokumentu. Dnes je ako režisér podpísaný pod diskusnými reláciami Pod lampou a Metro.
Ako si predstavujete dobrú televíznu debatu?
Potrebuje autenticitu, prirodzenosť, otvorenosť. So Štefanom Hríbom a Martinom Šimečkom sme sa už kedysi pokúšali o iný pohľad na diskusiu v relácii V sieti. Teraz, reláciou Pod lampou, sa pokúšame ísť ešte ďalej. Dišputa o inteligentnom spore potrebovala dobrý názov, scénu, iný princíp snímania.
Čo bolo nutné zmeniť?
Pri relácii Pod lampou sme zúžili počet diskutujúcich, skoncovali sme s formálnym vítaním a lúčením divákov, so stolom uprostred, kobercom `a la obývačka. Urobili sme tvrdšie, bodovejšie, kontrastnejšie svietenie s nízkou základnou svetelnou hladinou, rezignovali sme na dogmatické pravidlo osi pri strihu. Pri Metre je režisér už len akýmsi organizačným pracovníkom. Vysielanie so živou kapelou je náročnejšie, s Vladom Fischerom pomáhame skúsenosťami, ale nepretláčame svoje videnie mladším kolegom - scenáristom, moderátorom, autorom filmových dokrútok. Autentický svet alternatívnej kultúry by sme mohli očami štyridsiatnikov pokriviť.
Zmenili sa vaše tvorivé podmienky?
Jednou z mojich režijných podmienok bol slobodný výber členov štábu. Pozbieral som partiu výborných kameramanov - ale meno hlavného kameramana si dispečerka musela do svojho zoznamu dopísať. Ceruzkou. Zostavovanie tvorivých tímov od dispečerského stola má v STV dlhú tradíciu. Naša výrobná partia je zohratá, chceme spolu robiť a napriek tomu musíme stále čeliť iracionálnym snahám inštitúcie meniť štáb.
A čo technické vybavenie?
Mnohé stroje sú zo 70. rokov a vyžadujú zvláštny, priam osobný prístup, aby (spolu)pracovali. Strihačka pozerá na čiernobiele monitory a podľa nich sa rozhoduje, čo nastrihne do živého farebného vysielania. Do rekonštrukcie štúdiových réžií chce STV rýchlo investovať. Čo položka, to milióny. Nezávidím.
Mnohí považujú Jednotku za príliš komerčnú. Súhlasíte?
Veľa ľudí si to myslí, chýba im pôvodná tvorba. A je to fakt. Neviem, či je momentálne iná možnosť. Jednotka musí zarobiť na to, čo my občania nie sme ochotní zaplatiť. Všetky dlhy, sprenevery, tunely, nízke a vysoké odmeny ľudskej práce sú len sprievodným javom základnej dilemy. Sme schopní platiť verejnú televíziu? Je na ňu duchovná objednávka? Keby boli koncesionárske poplatky dobrovoľné, koľkí by prispeli?
Zdá sa vám, že Slováci radi pozerajú verejnoprávnu televíziu?
Neviem. Viem len, že radi pozerajú televíziu a majú radšej jednoduchší, bulvárnejší program.
Spolu so scenáristom Ondrejom Šulajom a dramaturgičkou Janou Skořepovou vytvárate nový model dokumentárnej tvorby. Aké majú dokumentaristi s STV skúsenosti?
Verejná televízia je jediná možná systémová podpora neziskovej dokumentárnej tvorby. Na príklade Českej televízie krásne vidno, ako dokument dokáže zachytiť ducha obdobia. Na Slovensku však väčšina dobrých dokumentov vznikla za posledné roky mimo STV! Ak to bude pokračovať, otáznik o zmysluplnosti verejnej televízie sa bude zväčšovať.
STV má dnes nové relácie, chystá sa koncepcia dokumentov, nakúpili sa drahé filmy. Čo ešte našej televízii chýba k "dokonalosti"?
Všetko to, čo chýba k dokonalosti spoločnosti, jednotlivcom v nej a mne samotnému. Zovšeobecním to: na tomto kúsku zeme pociťujem deficit erudície a z toho plynúcej pokory. To chýba STV.
