Marián Varga. FOTO SME - AUTOR
"Odjakživa ma priťahovali ľudia, ktorí zo seba vyžarujú nejakú auru, tajomstvo. Vždy som sa s nimi túžil stretávať, rozprávať a prenikať do ich myslenia. Ako má však obyčajný smrteľník preniknúť k ľuďom, ktorí sú nielen tajuplní, ale ešte k tomu aj slávni? A tak som si povedal, že keď raz budem veľký, stanem sa novinárom, pretože tí sa pod zámienkou interview môžu 'navtierkovať' ku komukoľvek. Stalo sa," hovorí pre SME známy publicista a textár Peter Uličný. V týchto dňoch si splnil dlhoročný sen - kniha jeho rozhovorov s legendárnym hudobníkom Mariánom Vargom nazvaná O cestách, ktoré nevedú do Ríma, sa konečne ocitla na pultoch kníhkupectiev.
Na začiatku bolo stretnutie na chodbe časopisu Kultúrny život niekedy v roku 1992, keď tam Varga prišiel podpísať petíciu za zachovanie spoločného štátu. Redaktor Uličný, ktorý sa ocitol zoči-voči svojmu idolu z mladosti, prekonal ostych a požiadal ho o rozhovor.
"Na pásku som nakoniec zaznamenal tri hodiny a bolo mi hrozne ľúto použiť z toho iba nejaký 'výcuc', pretože som zistil, že s Mariánom sa dá zasvätene baviť o čomkoľvek a dosť často je to aj veľká zábava. Bola by škoda zostať len pri jednom rozhovore," spomína autor knihy. S Vargom sa začal stretávať pravidelne a ich vzťah prerástol z pracovnej roviny do priateľskej.
Zámerom Petra Uličného bolo urobiť knihu ako životopisný príbeh. Ten vznikol skladaním záznamov z nových i starších rozhovorov oboch protagonistov. Rovnaký názov ako kniha nieslo napríklad už spomínané úplne prvé interview pre Kultúrny život. "Keďže niektoré témy v minulosti formuloval tak, že by ich bolo možné rovno tesať do kameňa, použil som kde-tu aj pasáže z našich prvých rozhovorov."
Text vznikal dlhé roky a príčin bolo hneď niekoľko: "Hoci Marián je veľmi duchaplný a pohotový človek, nie vždy mu bolo do reči. Občas som si z tých stretnutí nosil domov pásky s nahranými hodinami ticha. Ešte ich mám schované. Veď to nie je hocijaké ticho - ale mlčanie Mariána Vargu! Mne však stálo za to tie návštevy donekonečna opakovať, často aj pre jednu jedinú vetu, ktorú by bola škoda nezaznamenať. Netvrdím, že v našej knihe je povedané úplne všetko, ale veď ani Marián ešte nepovedal posledné slovo, chvalabohu. Po rokoch možno urobíme pokračovanie, dnes sú pokračovania v móde," smeje sa Uličný.
Vzápätí však vážnejšie dodáva: "Marián mi svojou hudbou i existenciou dal v najcitlivejšom veku života, v čase dospievania, dôležitý návod, ako 'netrafiť do Ríma'. Ja som človek o generáciu mladší a potreboval som mu jednoducho - možno aj v mene vrstovníkov - povedať: ďakujem. A keďže sme obaja nevyliečiteľní knihomoli, chcel som, aby to bola kniha, ktorá bude aj zaujímavo vyzerať. Preto sme pre ňu veľmi dlho hľadali optimálnu grafickú podobu."
Niekoľkoročné čakanie sa oplatilo. Rozhovory sú doplnené množstvom výpravne použitých fotografií, uprostred strán je štýlová diera na spôsob starých platní a LP formát má aj celá kniha, na ktorej obálke je reprofoto mladého Vargu zo slávneho albumu Konvergencií. I s kedysi vyretušovanou cigaretou v ústach, presne ako to pôvodne navrhol "zatajený" autor obalu platne Juraj Jakubisko, vtedy persona non grata pre komunistický režim.
O živote Mariána Vargu odjakživa kolovali rôzne fámy. Koľko z nich uvádzajú na pravú mieru rozhovory, ktorých autor prenikol do súkromia legendárnej postavy slovenskej hudby?
"Kniha sa nesnaží o Mariánovu demýtizáciu, naopak, dúfam, že je príspevkom k ďalším mýtom. Samozrejme, v mnohých prípadoch som sa snažil veci uvádzať na pravú mieru, pretože niektoré hlúpe fámy Mariánovi často ubližovali a ubližujú vlastne dodnes. Hoci ľuďom zrejme neradno vyvracať klebety, pretože tie sú zväčša presne tým, čomu chcú uveriť. Vždy je ťažšie uveriť skutočnosti. Niekedy aj preto, že na to treba trpezlivosť. Bezočivejší novinár by možno kládol bezočivejšie otázky, keďže zlatú rybku človek môže chytiť aj tak, že do vody hodí granát. Lenže potom ju vyloví mŕtvu."
