Tréner Dukly Trenčín s víťaznou trofejou. FOTO - TASR
Po 54 kolách základnej časti a štrnástich zápasoch v play off sa tréner DUŠAN GREGOR dočkal. So svojimi zverencami potvrdil suverenitu trenčianskej Dukly v 11. ročníku hokejovej ST extraligy finálovým triumfom nad Zvolenom.
Aký ťažký je pohár pre slovenského majstra?
Poriadne. Je to masívna ozruta, ale rád by som si to vzpieranie ešte niekedy v živote zopakoval. Všetko to človeku dôjde až časom. Nezabudnem na intenzívny pocit strachu pri preberaní medaily, že sa mi už nikdy nepošťastí trénovať taký skvelý tím. Hokejovo i ľudsky.
Kedy vám bolo vo finálovej sérii najťažšie?
Po prehre v piatom zápase doma. Priznávam, že aj ja som sa podvedome chvíľami už videl na oslavách titulu. Hráči si mysleli, že to príde samo, ale napriek prehre som si bol istý, že titul nám neujde. Celú sezónu som mužstvu absolútne veril. Tá dôvera niekedy prekračovala bežné medze. Teraz už nič neľutujem. Podstatné je, že ligu vyhralo naozaj hokejovo najlepšie mužstvo. Som rád, že to platilo v priebehu celej sezóny.
Od Dukly sa však čakalo viac už v minulej. Stále vás to škrie?
Dosť. Na moju hlavu sa znieslo dosť kritiky, že som nedokázal mužstvo pripraviť na play off. Pred rokom nám zámery nabúrali zranenia, nemali sme ani potrebný kúštik šťastia. Mužstvo malo potenciál na viac. Žiaľ, nevyšlo to. Dnes všetko prebolelo, dôležité bolo, že sme sa v lete pustili s obnovenou chuťou do tvrdej roboty.
Vo finále so Zvolenom ste nemali prakticky žiadnu maródku. Po každom finálovom dueli však vaši zverenci vychádzali z kabíny vždy s novými modrinami a stehmi.
Hokej bolí. Chlapci to zvládali obdivuhodne. Zvolen mal vynikajúco zložený tím s výškovou a hmotnostnou prevahou. Navyše bol vyzretý takticky. V posledných troch rokoch sme aj v Trenčíne systematicky pracovali na rozvoji sily, no prednosti nášho tímu boli v rýchlosti, technike a hokejovom myslení. Napriek objektívnemu silovému hendikepu odolali hráči aj vo chvíľach, keď súper prekročil rámec pravidiel. Vnútorne silnejší sme boli my. Náš titul bol o srdiečku, pracovitosti a hokejovom umení rovným dielom.
Prvých päť finálových zápasov chytal Přikryl. V šiestom sa prekvapujúco v bránke objavil Hála, ktorý podal životný výkon. Ako ste sa rozhodovali?
Po piatom stretnutí som bol pevne presvedčený, že postavím Hálu. Všetko som obom aj mužstvu vysvetlil. Tréner jednoducho musí nájsť odvahu na nečakaný ťah. Přikryl po ľahšom góle v piatom zápase v Trenčíne predstúpil pred spoluhráčov so sebakritikou. Všetci ho podržali, že sa nič nedeje. Ja som však tušil jeho psychickú únavu. Situácia som mal o to ľahšiu, že sa potvrdilo - v Trenčíne nemáme brankársku dvojku, ale dve prvotriedne jednotky.
Počas celého ročníka ste sa vyhýbali menovať ústredné postavy. Zrejme to od vás nevypáčime ani na konci. Je tak?
Nejde to. Náš triumf bol kolektívnym dielom na báze vzácnych vzťahov. Vždy sa medzi vyrovnanými štyrmi útokmi našiel jeden-dva, ktoré zariaďovali výsledky. Okrem hráčov a realizačného tímu patrí vďaka aj funkcionárom.
V úvode sezóny bol mimoriadnou osobnosťou nesporne Marián Gáborík. Jeho profesionálny duch ostal v kabíne a pozitívne vplýval na ostatných. Súhlasíte?
Gáboríkovi tiež patrí medaila, sám mu svoju rád prenechám. Marián je absolútna hviezda NHL, no prínos pre Duklu umocnil jeho charakter a vystupovanie. Pohyboval sa medzi chlapcami skromne a prirodzene. Aj zo zámoria sa zaujímal, ako sa nám darí. Je stále náš.
V roku 1992 ste oslavovali prvenstvo s Duklou v role útočníka tímu trénera Júliusa Šuplera. Ktorý titul si ceníte viac?
Posledný, aj keď je "len" slovenský. Nebol som výnimočný hráč, ktorý rozhodoval zápasy. Bol so pracovitou súčasťou mužstva, kde sme na to mali výnimočné individuality. Okrem zlata som sa tešil aj zo striebra a bronzu vo federálnej lige, rád na to spomínam. No tento triumf je pre mňa viac, ako tréner som mal na ňom väčšiu zásluhu.
Mali ste trénerský vzor?
Nie, i keď už od dvadsiatich dvoch rokov som sníval, že sa raz vydám na trénerskú dráhu. Vtedy som si myslel, že nie je nič ľahšie, ako robiť trénera. Dnes som presvedčený o opaku. Hlavný rozdiel je v zodpovednosti. Vždy som pozoroval prácu trénerov, ich postupy som si ukladal do hlavy. Keď som ešte hrával v Dubnici, mal som šťastie na Jána Selveka, neskôr v Dukle na Jaroslava Waltera a Júliusa Šuplera.
V Zlíne sa ďalšia skupina Trenčanov tešila z titulu českých majstrov. Ako to prežívate?
Ako silnú symboliku a povzbudenie. Trenčiansky hokej sa vždy viazal na československé tradície. Som šťastný, že to vyšlo aj Zlínu. Osobitne to žičím brankárovi Igorovi Murínovi. Pred sezónou som si bol istý, že sa v silnej konkurencii českých brankárov presadí. Dobre sa počúvajú a čítajú ohlasy z Čiech, že Slováci tam ukazujú, ako sa robí titul.
Dá sa z toho odvodiť, že slovenská extraliga dosahuje úroveň českej?
Iste, i keď tam je špička, prirodzene, širšia. Tvrdím, že naša súťaž nestagnuje, minimálne mierne stúpa. Ak si vezmeme, v akých ekonomických podmienkach naše kluby a tréneri pracujú a aký odlev mladých hráčov ich každoročne postihuje, zaslúži si to obdiv. Za Slovanom, Zvolenom, Košicami a Trenčínom, kde je slušné ekonomické zázemie, je veľká medzera. V niektorých kluboch sú nútení za pochodu zapracovať hráčov, čo nemajú extraligové kritériá. Musia si poradiť, vynájsť sa, improvizovať. Naša metodika má stále vysokú úroveň. Český a slovenský hokej považujem za najkreatívnejší na svete, je bohatý na invenciu a je neprečítateľný. Snívam o tom, že aj k nám raz začne prúdiť kapitál a budeme mať špičkovú svetovú súťaž. Talenty sú stále, za všetko hovorí NHL, kde slovenskí hokejisti nehrajú žiadne druhé husle.
Koľko hráčov z extraligy sa podľa vás môže uplatniť v reprezentácii na blížiacich sa majstrovstvách sveta v Česku?
Viem si predstaviť jednu päťku. Z Trenčanov rozhodne spĺňajú kritériá útočníci Fabuš s Kukumbergom a obrancovia Starosta s Meszárošom.
Ako budete relaxovať po vyčerpávajúcej sezóne?
Najprv si musím dať do priadku kolená, ukrutne ma bolia. Potom si nenechám si ujsť pozorovanie na svetovom šampionáte v neďalekom Česku. Až potom príde na rad dovolenka s rodinou.
