Mám dve deti - 7-ročného syna a 14-ročnú dcéru, ôsmačku na základnej škole. Donedávna s ňou neboli žiadne problémy, ale za posledný rok sa veľmi zmenila. Je tvrdohlavá, urážlivá, zlostná a navyše sa začala horšie učiť. Myslím si pritom, že je bystrá a zlé známky sú len výsledkom lajdáckosti. Nedá sa s ňou vôbec rozumne porozprávať, som pre ňu nemoderný, konzervatívny a nudný otec, ktorý stále niečo prikazuje a zakazuje. K manželke je milšia, lebo tá jej požičiava svoje oblečenie a šminky a často sa jej proti mne zastane. Som pritom presvedčený, že nevyžadujem nič mimoriadne - chcem len, aby sa viac učila a nechodila von s partiou dievčat a chlapcov zo sídliska, ktorí fajčia a pijú. Obávam sa, že by mohla s nimi vyskúšať aj drogy. Máme dosť často medzi sebou konflikty, ale každý mesiac desiateho za mnou s úsmevom príde a pýta si vreckové a obnovenie kreditu na mobil. Keď sa to snažím využiť a porozprávať sa s ňou ako voľakedy, prípadne jej poviem, že mala zlé známky a vreckové jej znížim, hneď je oheň na streche. A tak je to dokola. Máme kvôli tomu nedorozumenia aj s manželkou. Myslím si, že aj ona by mala byť na ňu trochu prísnejšia a nepodporovať ju v materiálnom spôsobe života.
Viem, že dcéra je v puberte, ale aj tak by som rád vedel, ako sa mám k nej vlastne správať.
Igor
Milý Igor,
vitajte v klube! V klube rodičov dospievajúcich detí, presnejšie v oddieli otcov dospievajúcich dcér. Myslím, že by sme sa mohli stretnúť a podeliť sa o svoje starosti a obavy, ktoré nám ich výchova prináša. Zistili by ste, koľko nás je! A všetkých nás trápia rovnaké veci: časté a najmä ľahko (pre nič) vznikajúce konflikty, obavy z drog, obavy o budúcnosť našich potomkov (s tým súvisia známky v škole, nie?).
A pritom nič mimoriadne nechceme: len aby sa trochu lepšie učili, aby dbali na výber svojich priateľov. A možno aj, aby dbali na svoj výzor (viac podľa našich kritérií) a na poriadok vo svojej izbe. (Ozaj, o tom nič nepíšete. Upratuje si vaša dcéra svoje "teritórium" bez problémov? Tak to sa tešte.) A ešte by sme boli veľmi radi, keby sa s nimi dalo normálne porozprávať, tak ako predtým. To znamená, keby si nás vážili, uznávali a dali na naše slovo a dobre mienené rady. Ale to nie! Začínajú sa na nás pozerať kriticky, neberú od nás naše ťažko získané skúsenosti, chcú mať svoje. Aj s alkoholom, fajčením a drogami. A my trnieme, pretože nie je isté, či to, čo sme do nich počas doterajších rokov vštepili, v takejto skúške obstojí.
Kedysi som si myslel, že výchova detí trvá tak do 15 rokov a potom je to už na nich. Dnes si to nemyslím. Treba pokračovať vo výchovnom úsilí. Bude to inakšie ako doteraz, pretože to nepôjde tak hladko. Treba dbať na to, ako im ide učenie, je dobré sa zaujímať o to, akých majú kamarátov a čo spolu robia, ako sa obliekajú atď., atď., len už treba rátať s tým, že to nie sú poslušné deti, ale o samostatnosť zápasiace ľudské bytosti.
Takže robíte dobre to, čo robíte. Tiež vás podporujem v snahe dohodnúť sa s manželkou. Niežeby ste museli vo všetkom zastávať rovnaký názor. Výhodou toho, že dieťa má dvoch rodičov, je práve to, že keď sa jeden nahnevá, u druhého nájde podporu. Ale lepšie je, keď sa kvôli dcére s manželkou nehádate. Viem si predstaviť, že všetko v pokoji s manželkou preberiete a nájdete spôsob, ako by ona mohla dcéru podporiť tak, aby to nebolo proti vám.
Vaša otázka by mohla byť námetom na knihu, ale pokúsim sa aspoň stručne uviesť body, na ktorých sme sa zhodli s kolegyňou - detskou psychologičkou. Tvrdohlavosť a urážlivosť sú "normálne," patria k puberte. To však neplatí o zhoršených známkach. Je dôležité, aby ste sa s manželkou najprv dohodli na zásadných otázkach vo výchove. Potom sa s dcérou porozprávajte, najlepšie všetci traja. Nekritizujte ju. Povedzte jej, že vám na nej záleží. Spýtajte sa jej na jej názor, čo sa týka školy, fajčenia, pitia, drog. Vyjadrite svoje obavy o ňu. Dohodnite sa s ňou na pravidlách a tie potom dôsledne dodržujte. Ich porušenie sankcionujte. Správajte sa k nej, ako keby bola dospelá: ona taká chce byť. Byť dospelý však znamená niesť zodpovednosť za svoje činy.
