Ľubica Rybárska ako Aida (vľavo s Gurgenom Ovsepjanom), Maddalena z Andrea Chéniera a Lady Macbeth (vpravo) - tri z veristických opier v podaní známej slovenskej sopranistky Ľubice Rybárskej. Veristické opery sa od romantických líšia pravdivým dejom. Ich príbeh plynie a jednotlivé árie sú jeho súčasťou, nie sú uzavreté v osobitných blokoch, aj keď sa na koncertoch občas tak interpretujú. Speváčky si musia zvyknúť na ťažké kostýmy, ktoré by neskúseného ťahali k zemi. Spievať a pohybovať sa po pódiu v 12- i viackilových šatách nie je vôbec jednoduché.
FOTO - Desana Dudášová a archív
V Opere SND sa s dvoma kolegyňami delí o najkrajšiu šatňu. Keď príde hosť zo zahraničia, musí mu ju uvoľniť a stáva sa tak na chvíľu bezdomovcom.
Po jej áriách Lady Macbeth sa z hľadiska pravidelne ozýva nadšené bravó.
V súčasnosti sa pripravuje na náročnú postavu princeznej Turandot, ktorá bude bodkou za jej speváckym vývojom. Ťažšie úlohy ako Turandot a Lady Macbeth totiž v opernej veristickej literatúre neexistujú. Keďže neďaleko Bratislavy má chalupu, teší sa už z nastupujúcej jari, keď si užije relax v záhrade a navštívi dunajské ramená, kde spolu s manželom rada striehne na neopatrné ryby. Operná speváčka, sopranistka ĽUBICA RYBÁRSKA.
Ako Leonóra v opere Trubadúr máte na sebe poriadne ťažký kostým. Ako takú záťaž počas predstavenia znášate?
Leonóra to nemá jednoduché, nie je to však nič prekvapujúce. Divadelné kostýmy sú obyčajne ťažšie ako koncertná róba. Najťažší kostým Alžbety v inscenácii Don Carlos od Giuseppe Verdiho má aj s vlečkou dvanásť kíl. Tesne predtým, ako začnem spievať, mi ju - našťastie - pážatá odnesú.
Je to najťažší kostým, v akom ste spievali?
Najťažšie šaty som mala na sebe v prvom dejstve Verdiho opery Maškarný bál. Neskôr mi ich museli upravovať. Spievala som v nich s majstrom Pavarottim. Mala som pocit, že som prikovaná k zemi.
Kde to bolo?
V Paríži. Kostým bol šitý priamo na mňa s príšerným množstvom ťažkej výplne od pása nadol. Potom ju trocha zredukovali, ale šaty zostali aj tak veľmi ťažké.
Dá sa na to zvyknúť? Veď na javisku sa musíte pohybovať aj spievať.
Operné speváčky sa s tým jednoducho musia vyrovnať. Kostýmy šité pre určité historické obdobie musia mať kontúry, ktoré sa zhodujú s reáliami, aby vytvárali dojem autentickosti. Ak výtvarník použije ťažší materiál, ako napríklad zamat, ak sa dole šaty rozširujú a navyše majú aj vlečku, ich váha sa zväčšuje.
Stávajú sa pri operných výstupoch toaletné defekty?
Mne sa to stalo v opere Sedliacka česť. Mala som čierne šaty s čiernou spodničkou, z ktorej sa mi odopol gombík. Nestála som však našťastie v strede scény, ale v blízkosti portálu. Porušila som réžiu, odplížila som sa celkom k nemu a jemným potrasením som sa zbavila padajúcej spodničky tak, že si to diváci nevšimli. Horšie by bolo, keby sa rozopol zips - ale aby sa to nestalo, na divadelné kostýmy sa používa množstvo háčikov.
Spievate prevažne v cudzom jazyku. Čo ak vám vypadne text, dá sa improvizovať?
Na oboch stranách portálu máme šepkárky. Ak nám vypadne text, stačí slovíčko a všetko sa vráti. Improvizácia nie je možná, nikdy neviete, kto sedí v hľadisku a rozumie jazyku. Vymýšľať si texty by bolo neprofesionálne.
Spievali ste na mnohých medzinárodných scénach. V čom sa odlišuje život vo veľkých operných divadlách od nášho?
Mám rada svoje kamenné divadlo. Jeho život sa však dosť odlišuje od toho, čo som zažila v zahraničí. Tam sa na konkrétnych produkciách stretáva istá partia ľudí, ktorí prídu s už naštudovanými úlohami. Dirigent preto nemá až takú veľkú prácu s prípravou novej inscenácie ako u nás. Stmeľujú sa iba názorové hľadiská, ktoré sa s dirigentom konzultujú, prípadne sa upraví tempo. Ide o profesionálov, ktorí majú už dielo naspievané viackrát a len tak ľahko ich nič neprekvapí.
Pred Vianocami mala v Bratislave premiéru Verdiho opera Macbeth, ktorá kladie vysoké nároky na všetkých spevákov. Čo je pre vás v tomto pochmúrnom diele najťažšie?
Ide o vrcholnú postavu pre môj dramatický soprán, ku ktorému som sa dopracovala výberom vhodného repertoáru. Spievať Lady Macbeth bol môj životný sen. Ide pritom o najotrasnejší ženský charakter v opernej literatúre, možno aj v literárnej podobe, s takým netvorom sa človek nemôže stotožniť. Celá postava je spevácky ťažká, najmä prvá a posledná scéna. Lady Macbeth sa zblázni a neuvedomuje si svoju zlobu, svoje zločiny miluje.
Vo vašom repertoári nechýba postava Abigail v opere Nabucco, Alžbeta v Donovi Carlosovi, spievate aj titulnú úlohu opery Aida a množstvo ďalších. Ktorá je vám najbližšia?
Je ich naozaj mnoho. Opera Sedliacka česť ma sprevádza celý život, milujem Santuzzu i Améliu z Maškarného bálu, s ktorou som účinkovala na svetových operných scénach. Najradšej mám však tú úlohu, ktorú práve spievam, pretože sa na ňu musím poriadne sústrediť, aby som ju stvárnila čo najlepšie.
Aký vzťah majú k opere vaši najbližší - manžel a syn?
Veľmi dobrý. Manžel je muzikálny, hrá na gitare a hoci je vyštudovaný strojár, k opere má vrúcny vzťah. Syn študuje dirigovanie na konzervatóriu a pripravuje sa na vysokú školu, takže k môjmu povolaniu nemá ďaleko.
Peter Dvorský má na svoj domáci servis manželku. Vy ako žena ste zrejme v inej pozícii. Ako sa dá zladiť povolanie opernej speváčky v slovenských pomeroch s úlohou matky a manželky?
Na začiatku to síce tak nebolo, ale manžel sa postupne naučil robiť všetky domáce práce, pretože ho k tomu okolnosti dotlačili. Keď som doma, skvelo mi zabezpečuje servis, a dokonca tvrdí, že to robí rád.
Ako stála členka Opery SND hosťujete aj v zahraničí. Kde spievate najradšej?
Veľmi dobre sa mi spievalo v nórskej opere v Osle, ale aj v Paríži, kde Pavarotti zorganizoval veľké predstavenie. Senzačný je Madrid, krásna bola Philadelphia, kde som spievala Luisu Miller. Zaujímavé a tvorivé ovzdušie panovalo aj v Stuttgarte. U nás doma mám podobný pocit v Tosce. Spievam s niekoľkými partnermi, z ktorých je každý iný. Človek musí byť flexibilný. To je vzrušujúce. Je vždy krásne, keď sa stretne skvelé osadenstvo profesionálov, ktorí vedia, o čom je dielo a je jedno, či je to doma, alebo v zahraničí. Skvelé je porozumieť si najmä s dirigentom, pretože hudba je dominantná, ale aj s režisérom, ktorého však v opere kladiem až na druhé miesto.
Akým partnerom je Pavarotti?
Je to osobnosť a je veľkým šťastím stáť a spievať po jeho boku. Podarilo sa mi to dvakrát - v opere Luisa Miller, kde som spievala hlavnú postavu, a v Maškarnom bále v parížskej opere. V druhom dejstve tejto opery sme spolu spievali ťažký duet, v ktorom na záver obaja držíme vysoké cé. V istom momente ma chytil zozadu za ruky a keď sme už mali céčko skončiť, stisol ma. Dal mi znamenie, že už stačí. Komunikovali sme po taliansky. Je to otvorený, milý a priateľský človek. Pieseň Caruso v jeho podaní milujem tak, že sa mi vždy stiahne hrdlo a padajú mi slzy.
Zažili ste aj nejaké jeho hviezdne maniere?
Keď sme pripravovali Maškarný bál, ja som bola v Paríži mesiac vopred, on prišiel dva týždne pred premiérou. S kolegom Dennisom O'Neilom a s režisérom sme všetko pekne pripravili, naaranžovali. Problém bol, že pre tenora tam boli na chodenie veľké plochy. Maestro prišiel a povedal - z portálu sa pohnem maximálne tri, štyri metre. Všetko sa mu muselo prispôsobiť a na premiére potom inscenáciu vypískali. Bolo mi veľmi ľúto schopného režiséra, ktorý musel všetko prispôsobiť nárokom veľkej osobnosti.
Niektorým operným spevákom sa najmä v neskoršom veku stáva, že sa "vyspievajú". Dá sa tomu predchádzať?
Operný spevák by za mesiac nemal absolvovať viac ako päť predstavení jedného diela. Ak ste v repertoárovom divadle a podobne ako ja máte osem postáv bez alternácie, musíte si veľmi dobre rozmyslieť, kedy a či ich budete spievať tak, ako sa vám to snažia naplánovať. Už sa mi niekoľkokrát stalo, že naplánovali po sebe dve predstavenia Aidy a v krátkom odstupe iné predstavenie. Odmietla som to. Snažím sa chrániť, pretože hlasivky sú citlivý, aj keď dobre trénovaný sval. Nemožno ho však často a nevhodne presiľovať.
Ľubica Rybárska študovala operný spev u profesorky Viktórie Stracenskej na VŠMU v Bratislave. V roku 1983 nastúpila ako sólistka do Opery SND. Od začiatku upútavala svojím sopránom v náročných postavách svetovej opernej literatúry. Naštudovala Katrenu v Suchoňovej Krútňave, Micaelu z Carmen, Alžbetu v Donovi Carlosovi. Svoj lyrický soprán dostala do dramatickej polohy. V roku 1988 sa stala laureátkou prestížnej svetovej Pavarottiho speváckej súťaže v USA, čo jej otvorilo dvere na mnohé významné zahraničné festivaly, koncertné a operné scény.
