Až teraz vychádza kniha spomienok na českého spisovateľa a maliara Josefa Čapka Malíř - básník (Academia, Praha 2004), ktorú mal pôvodne vydať Fr. Borový roku 1947 k Čapkovej nedožitej šesťdesiatke, no vydanie sa oneskorilo a obdobie po februári 1948 tejto publikácii už nežičilo. Pôvodne ju pripravoval spisovateľ Josef Kopta a editor Miroslav Halík a obsahovala 23 spomienkových textov, ktorých autori patrili zväčša medzi tzv. pátečníkov, čo bola skupina intelektuálov, schádzajúca sa každý piatok u Karla Čapka, chodieval tam aj T. G. Masaryk.
Terajšie vydanie dopĺňajú štúdie Jana Zrzavého, Václava Černého a Jana Patočku. Je to cenný prameň informácií od očitých svedkov, ktorí zažili vznik zvláštnej a do istej miery záhadnej spisovateľskej dvojice bratov Čapkovcov: ako je známe, spočiatku im vychádzali knihy spoločne - uvediem aspoň poviedky Zářivé hlubiny (1916), Krakonošova zahrada (1918), hry Ze života hmyzu (1921), Adam Stvořitel (1921), pričom ich súčasníci a priatelia si márne lámali hlavu, ako táto spolupráca vyzerala konkrétne, či mal jeden z nich len nápady, alebo participoval i na texte a ak áno, čím. Ani jeden z bratov však nič neprezradil, prípadne odpovedali mätúco a zrejme diplomaticky vymyslenou, inteligentnou improvizáciou.
Spomienky na oboch bratov sa potom posúvajú k výletom a zábavám (ocitá sa tu aj Orava a slovenská príroda vôbec), na ktorých sa mnohí z týchto pamätníkov zúčastňovali, hovorí sa o súdobom umení a umeleckých skupinách, pričom sme postupne svedkami, ako sa neobyčajne vrúcne čapkovské bratstvo rozdeľuje na dve samostatné tvorivé individuality, čo sa prejavuje aj tým, ako sa bratia oslovujú: ak to predtým boli hypokoristiká Péčo (Josef) a Kódl (Karel), teraz sa vracajú k svojim krstným menám. Čapkovský zborník približuje cez jednotlivé spomienky nielen dobovú atmosféru a vtedajšie názory oboch umelcov, ale aj ich osobné záľuby, povahové sklony, takpovediac ich intímny život.
A keďže staršieho brata Josefa - Karel zomrel tesne pred nemeckou okupáciou Čiech v decembri 1938 - zatklo hneď roku 1939 gestapo a cez celú okupáciu ho väznili v koncentračných táboroch, kde pravdepodobne v apríli 1945 zomrel, sú tu uverejnené viaceré svedectvá jeho spoluväzňov, ktoré vyzdvihujú Josefov charakter a silu vydržať veci, aké "může snést ještě člověk, ale zvíře už nikoli" (Jaroslav Rejnek).
Po "rozdelení" dvojice sa Josef venoval viac výtvarnému umeniu a rast bratovej spisovateľskej slávy jeho meno trochu zatienil. Zrejme preto sú do zborníka zaradené state Jana Zrzavého o Čapkovi maliarovi, Václava Černého o jeho literárnej a esejistickej tvorbe a Jana Patočku o umeleckej filozofii tohto "kulhavého poutníka" (čo je názov jednej jeho knihy).
Všetci traja sa zhodujú v tom, že v protiklade ku Karlovi bol Josef menej obrátený k životu vonkajšiemu, že to bol typ umelca meditatívneho, no že zároveň "v kterýkoliv okamžik v Josefu Čapkovi maluje, píše i přemýšlí člověk celý" (Václav Černý).
Zborník ani po rokoch nestratil nič na svojej pútavosti, pretože každé osobné svedectvo, nech prichádza z akejkoľvek časovej diaľky, sprítomňuje časti života, pohltené minulosťou, a teda nenávratne stratené. A to môže byť aj podnet, ako sa vracať k dielu Josefa Čapka.
Autor: JOZEF BŽOCH