Sú knihy, ktoré si prečítame raz, potom sú také (tých je oveľa menej), ktoré si prečítame dvakrát, trikrát, štyrikrát, no aj naďalej pociťujeme neutíchajúcu, intenzívnu potrebu mať ich vo svojej blízkosti ako záchranné koleso pre chvíle ohrozenia. Mnohí čitatelia si medzi ne zrejme zaradia aj aktuálne prozaické dielko rímskokatolíckeho kňaza, básnika, prozaika a textára Petra Farkaša-Žišku Hrad noci, ktoré sa práve v týchto dňoch dostáva na slovenský knižný trh.
Po zbierkach Čo som napísal, napísal som (2000), Prisľúbený ostrov (2001), Smútok a krása tvojich hviezd (2002) a Mária Magdaléna (2002) opätovne prekvapuje ich autor príbehom, v ktorom zachováva vernosť sebe samému, svojmu svetonázoru, osobitnému pohľadu na svet a citlivej lyrickej výpovede, na strane druhej sa však nebráni ani novým prístupom a konštruktívnym metódam formálnej, štylistickej a obsahovej výstavby textu.
Príchod do neznámej krajiny, stretnutie s tajomným mužom, spleť vízií, snenia a reálneho hľadania Svetla - to všetko podčiarkuje dramatickú hĺbku deja a pozvoľné prechádzanie jednotlivými poetickými rovinami knihy. Meditatívno-filozofické experimenty so slovom, ktoré v "žiškovskom" podaní nadobúdajú plnohodnotnejší rozmer, privádzajú čitateľa do pokušenia stále sa vracať k istým myšlienkam, permanentne hľadať, bádať a zbavovať sa ťarchy vlastného vnútra. Paralelne s odpoveďami na ťaživé otázky života, s nádejou na úspešné znovuobjavenie seba samého, na nájdenie cesty, ktorá spája dobro s láskou, túžbu s pokorou a nádej s očakávaným cieľom.
Texty Petra Farkaša-Žišku privádzajú k Bohu, no privádzajú k nemu spôsobom, ktorý osloví aj človeka bez užšieho vzťahu k náboženstvu. Jeho riadky totiž bez nátlaku a prebytočného pátosu otvárajú pomyselnú bránu do krajiny, ktorá prichýli každého, nehľadiac na jeho vierovyznanie, rasu, jazyk, ktorým hovorí, či prostredie, z ktorého prichádza.
Po dlhé roky sa mu darí to, o čo sa márne snaží nejeden vysoký predstaviteľ cirkvi: priamy, širokospektrálny prístup, nezaujatosť vo vzťahu k človeku, chápanie súvislostí a ľahkosť literárneho prejavu nezaťaženého bremenom dogmatizmu a zaslepenosti umocňuje jeho úprimný vzťah k Bohu a ku každej živej bytosti, ktorú na svojej púti stretáva.
Už z predchádzajúcich tvorivých počinov tohto autora je zrejmé, že si namiesto čiernobieleho videnia sveta volí otvorený pohľad a premyslený smer, uvedomuje si špecifiká celospoločenského a subjektívneho diania a stavia sa nebojácne zoči-voči kontrastom obdobia - do protikladu stavia chápanie dobra a zla, nádeje a bezvýchodiskovosti, radosti a smútku, istoty a zmätenosti v kolose bytia (a žitia).
K jeho literárnym devízam možno jednoznačne priradiť aj schopnosť dokonalého vyrovnania sa s nástrahami istej sprítomnenej podoby tvorivej schizofrénie a originálneho využitia role básnika a prozaika v maximálny prospech literárneho textu. Napriek tomu, že do "hry" úspešne stavia obe svoje tváre, zostáva verný lyrickým motívom. A rovnako tak nezabúda na pravú podstatu vecí neraz ukrytú v maličkostiach: v daždi, lebo nás dokáže obmyť, v tichu, lebo v ňom môžeme zrieť, v mlčaní, lebo sa v ňom rodí svet.
Autor: JITKA ROŽŇOVÁ
