V americkom Senáte majú celých sedemnásť dní – odvčera až do inaugurácie nového prezidenta 20. januára – prevahu demokrati. Voľby vyčarili v hornej komore Kongresu dokonalú remízu. Aj republikáni, aj demokrati získali päťdesiat senátorov. Niečo podobné sa naposledy prihodilo v roku 1880. Žolíka má preto v ruke viceprezident.
Dočasnú prevahu získavajú demokrati hlasom Ala Gora. Na prvý pohľad totiž vzniká dojem, že by mohli nebodaj väčšinou jedného hlasu čosi v Senáte presadiť. V skutočnosti však ide viac-menej iba o zaujímavosť. Politický analytik Stuart Rothenberg to vidí jednoznačne: „Ak by teraz demokrati republikánov nahnevali, zaplatili by za to po inaugurácii.“ Po nástupe republikánskeho prezidenta Georgea Busha preberie viceprezidentský post republikán Dick Cheney. Pomery v Senáte sa obrátia.
V Snemovni reprezentantov, druhej kongresovej komore, zostala republikánom v počte 221 k 212 demokratom jasná väčšina. Lenže či sa to republikánom páči, alebo nie, musia si uvedomiť, že sú doslova odsúdení na aktívnu spoluprácu. Krok správnym smerom urobil Bush, keď do svojej vlády povolal aj demokrata Normana Minetu. Okrem toho, že ukázal vôľu spolupracovať s demokratmi, vytiahol na post ministra dopravy Američana japonského pôvodu. Žiaden japonský Američan sa v doterajšej histórii na také významné miesto nedostal.
Nový prezident, aj keď si nemusí neustále pripomínať komplikované volebné víťazstvo, sa určite ocitá v neľahkej situácii. Na jednej strane ukazuje Američanom, že mu ide o Ameriku a až potom o stranícku republikánsku farbu. Zároveň sa však dostáva medzi mlynské kamene. Republikáni, ktorí chcú dať po ôsmich rokoch vlády demokrata Billa Clintona krajine republikánsku tvár, ho budú tlačiť do jasného konzervatívneho kurzu.
Nejde vonkoncom iba o politikov v straníckom establishmente, ale aj o výkonných mužov či ženy priamo v oboch kongresových komorách. Povestné tvrdé konzervatívne jadro stmelené okolo Toma DeLaya, funkčne druhého najmocnejšieho muža snemovne, nemá vonkoncom náladu na prílišné koketovanie s demokratmi. Bush by mohol pre svoj program získať podporu medzi časťou umiernených demokratov. Problém však veštia obaja kongresoví lídri demokratov: v Senáte Tom Daschle a v snemovni povestný liberál Dick Gephardt.
Tom Daschle, vedomý si remízového stavu a dočasnej prevahy nad republikánmi, pred časom požadoval od senátneho republikánskeho vodcu Trenta Lotta rovnaké zastúpenie v jednotlivých výboroch. Lott diplomaticky krútil hlavou. Tvrdý republikánsky senátor Dan Nickels aj prehovoril: „Niekto musí auto riadiť.“
Bush však s Kongresom, a teda aj s demokratmi musí nájsť spoločnú reč. Inak zostane jeho agenda len na papieri. A to aj napriek tomu, že americký prezident má na „neposlušných“ kongresmanov povestný bič v podobe práva veta. Môže ho využiť, ak by prijali zákon, ktorý by sa pre zmenu nepáčil jemu.
Dá sa len predpokladať, že ešte stále rozbúrená povolebná hladina sa postupne upokojí. Demokrati pravdepodobne počas svojej krátkodobej prevahy v Senáte nevyvedú nič šokujúce. Podľa pozorovateľov skôr možno čakať, že novému prezidentovi predsa len dajú povestných sto medových dní. Aj napriek tomu, že po „tesných“ voľbách tak urobiť nechceli.
MICHAL HAVRAN, Washington
