FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Dnes o 19.30 h sa v Mestskom divadle v Bratislave na Bielej ulici uskutoční neobvyklá udalosť. Okrem premiéry divadelnej monodrámy Villa Lola tam bude pokrstená aj nová kniha s rovnakým názvom a textom. Autorom divadelno-literárneho projektu, ktorý vznikol v spolupráci s knižným vydavateľstvom LCA, je divadelný režisér, spisovateľ a publicista SILVESTER LAVRÍK (40).
Nebýva zvykom, aby sa pri príležitosti premiéry divadelnej hry krstila aj kniha, navyše s rovnakým textom. Ako to vlastne vzniklo?
"Som človek, ktorý sa venuje písaniu a režírovaniu. Pracoval som na poviedke - monodráme, ktorá je súvislým textom, a tak som sa opýtal vydavateľa, či by nemal záujem o vydanie a on mal. Som zvedavý, ako budú reagovať ľudia."
Do akej miery sa kniha podobá na to, čo diváci uvidia na javisku?
"Príprava knižky a inscenácie išli paralelne. Čo je pôvabné pre literatúru, v divadle by pôsobilo zbytočne ilustratívne. Divadlo ponúka text už aj s interpretáciou herečky, kým kniha ponecháva väčší priestor pre imagináciu."
Monodráma je určená pre jedného herca. Prečo ste si vybrali práve členku činohry SND Ingrid Timkovú?
"Keď píšem, vychádzam z konkrétnych udalostí a ľudí. Najskôr bola poviedka o postave menom Kristína. Neskôr som si uvedomil, že je to úloha ako stvorená pre Ingrid. Keď som jej o príbehu hovoril, zaujalo ju to. A tak sa z poviedky stala hra, ktorej text som písal s vedomím, že sa ho ujme práve ona. Spolupráca s ňou finálnej podobe textu veľmi prospela."
Ako ste prišli na názov Villa Lola?
"Názov je jednou z tém textu. Zámerom bolo evokovať atmosféru prímorského letoviska - o nič nejde, ideme dovolenkovať."
Ste autorom textu aj režisérom. Máte rád všetky veci pod kontrolou?
"Typ autorského divadla je mi blízky už od ochotníckych začiatkov. Vlastné hry som začal písať preto, že iné ma buď nezaujali, alebo som sa k nim neodvažoval interpretačne nič dodávať. Mnoho vtedajších kolegov mi hovorilo, prečo sa trápime s nevyskúšanými vecami, keď môžeme siahnuť po overenej klasike, ale ja som fanúšik prvovýstupov. Overené texty rešpektujem, Čechov je napríklad jedným z mojich idolov, no mám pocit, že ako režisér mám na tie veľké mená ešte stále čas."
Čo to znamená "mať čo dodať" ku klasike?
"Žijeme dobu režisérskeho divadla. Režisér je vnímaný ako suverénny autor toho, čo sa deje na javisku. Keďže ide o hry s obrovskou inscenačnou tradíciou, nechce sa mi opakovať to, čo už urobil niekto iný. Naša, západná divadelná tradícia je urobiť hru vždy nanovo, tak, ako ju "ešte nikto nerobil".
To bol prípad Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy, ktorú ste v minulosti naštudovali?
"Tam zazneli Hviezdoslavove verše, ale nie všetky. Podobne som postupoval aj pri Rostandovom Cyranovi z Bergeracu - ako autor som nič nedopisoval a plne som rešpektoval pôvodnú kompozíciu. Cyrana som však spravil československým letcom z druhej svetovej vojny v 50. rokoch. Posunuli sme reálie, ale hrali presne tak, ako to bolo napísané."
Aká bola reakcia?
"Nadšené prijatia a zúrivé odmietnutia."
Do akej miery dávate na spätnú väzbu divákov a kritikov?
"Od ľudí, ktorí písali o mojej tvorbe, som sa nedozvedel nič nové a inšpirujúce. Chýba mi to. Keďže sa všetci poznáme, vzniká škodlivý moment, pretože do názorov sa pretlačí zbytočne veľa dešpektu alebo osobných problémov. U nás ľudia nie sú zvyknutí zverejňovať svoj názor a už vôbec nie si za ním stáť."
Čo s tým?
"Treba trpezlivo čakať na osobnosti ako bol napríklad literárny kritik Alexander Matuška."
