Dnes syn herečky Emílie Vášáryovej TOMÁŠ VÁŠÁRY.
V dedine, kde má Tomáš Vášáry chalupu, vidieť občas pred krčmou dva-tri kone a pri nich jazdcov v širákoch. Ako na divokom západe. Spoločne s priateľmi-koníčkarmi chodí totiž na prechádzky po okolí, a tak sa tu zastavia na malé občerstvenie. Niekedy privedie kone aj do záhrady. Za letných nocí sa sedí pri ohníku a kone sa pasú po dvore. S koňmi si však užije nielen romantiku. Raz na pretekoch ho kobyla namiesto toho, aby vyštartovala na dráhu, zhodila a dala sa na zbesilý útek. Dohonili ju až na diaľnici.
"S koníkmi som začal ako štrnásťročný päťbojár. Náš konský tréner bol tvrdý chlap. Pamätám sa, ako sme raz preskakovali cez prekážku oxer a koník bol lenivý. Tréner zobral dlhý bič a keď bol kôň v cvale, tesne pred skokom ho zopár ráz švihol. Vôbec mu nevadilo, že bil nielen koňa, ale aj mňa."
Neskôr začal Tomáš Vášáry s parkúrovým jazdectvom, teda skokmi cez prekážky.
"Keďže v päťboji mi najlepšie išiel šerm a jazdectvo, bol som si istý, že viem jazdiť. Hneď prvé dni však ukázali, že to nie je pravda. Pri skutočnom parkúre je to v prvom rade jazdec, kto vedie koňa cez prekážky. Kým som sa to naučil, veľa ráz som padol rovno na tvár. Na ktoréhokoľvek z koníkov si spomeniem, s každým je spojená aj nejaká 'krvavá' scéna."
Najdramatickejšie to bolo s kobylkou Roxanou.
"Pred troma rokmi som sa s ňou dostal do finále, čo bol veľký úspech. Pred posledným kolom som si šiel ešte rýchlo vyskúšať jednu prekážku. Kobyla však skočila do nej, urobila kotrmelec a ja som zostal pod ňou. Pamätam si len, ako ma kamaráti dvíhali z prachu a ja som sa díval na svoje ruky, ktoré boli strašne ďaleko. Lekár povedal, že musím okamžite do nemocnice. No ja ani za svet. Neodídem predsa, keď som sa dostal až do finále. Zlomený nos mi teda prilepili z každej strany leukoplastom, napchali doň tampóny, aby tak nekrvácal, a ja som si sadol na Roxanku. Skončili sme piaty. Hneď po pretekoch ma však zobrali do modranskej nemocnice, kde, keď som zložil leukoplasty, doktorka len skríkla - bože môj, a okamžite na poslala do Bratislavy. Hoci som absolvoval štyri hodiny röntgenov, narovnávania nosa a zašívania, na koníky som nezanevrel. Mal som odvtedy nespočetne pádov, no viem, že z deväťdesiatich percent to boli moje chyby. Napriek všetkým úrazom viem, že v sedle budem sedieť až do smrti."
(bd)
