Personál Domu opatrovateľskej služby v Trenčíne o nej hovorí ako o "našej hviezde". Mária Urbasiówna-Holoubková, prvá profesionálna fotografka na Slovensku, tu žije už šesť rokov. Steny na chodbe zdobia jej fotografie Trenčína. Je vraj dobrou pacientkou, nie je náročná a nikdy sa nesťažuje. "Je vzdelaná a skromná," hovorí zamestnankyňa domova. "Keď čaká návštevu, vždy nás prosí, aby sme ju upravili, namaľovali, učesali. Ozajstná žena!"
Práve dnes oslavuje Mária Holoubková 106. narodeniny.
Posledný rok už z postele nevstáva, ale ešte pred dvoma rokmi si vyšla s rodinou na prechádzky do centra Trenčína. Mnohí okoloidúci ju zdravili. Veď v jej ateliéri sa fotilo niekoľko generácií rodín z okolia Trenčína. Ona im robila svadobné fotografie, portréty detí či maturitné fotky.
"Ešte nedávno prichádzali za ňou ľudia, ktorých kedysi fotila, a chceli jej autogram," hovorí Michal Orgonik, prasynovec Márie Holubkovej (syn jej sestry).
Dvorná Masarykova fotografka
Keď sme vošli do jej izby, privítala nás, akoby sme sa poznali už roky. A hneď sa rozrozprávala o svojich prvých krokoch v profesionálnom živote.
"Mala som nos na podnikanie. Ľudia ma za to obdivovali, lebo v tých časoch bola žena-podnikateľka zvláštnosťou. Podnikali len muži."
Nenechala sa však odradiť.
"Stala sa dvornou fotografkou prvého československého prezidenta Masaryka, kamarátila sa s Gottwaldovou manželkou i s Dubčekovou mamou. Mala veľa priateľov, bez rozdielu ich spoločenskej či straníckej príslušnosti," hovorí Michal Orgonik.
Bola aktívna v rôznych organizáciách a až do osemdesiatky pracovala vo viacerých obchodných komisiách.
Manžel - láska na celý život
V roku 1932 sa vydala za českého maliara Jozefa Holoubka. "Viedla som bohatý spoločenský život a mala som veľa nápadníkov, ale keď som stretla svojho budúceho manžela, hneď to bola láska na celý život," spomína. Spoznali sa v trenčianskom hoteli Tatra, kde sa vtedy stretávala elita mesta. "Bolo to krásne. Každý z nás sa zaoberal svojou profesiou, vážili sme si jeden druhého a vďaka tolerancii sme mohli uskutočňovať svoje profesionálne ciele."
Vlastné deti nemali, ale keď zomrela sestra Márie Holoubkovej, vzali si do opatery jej malú dcérku. Vychovali ju, dali jej vzdelanie. Dievčatko neskôr pomáhalo fotografke v ateliéri.
Manželia Holoubkovci radi organizovali spoločenské stretnutia, ich dom bol vždy plný hostí. "Ako chlapec som u nich trávil veľa času. Vždy tam bolo plno ľudí, veselá atmosféra, diskutovalo sa do neskorých nočných hodín," spomína Michal.
"Keďže ujo rád rybárčil, organizovali aj stretnutia v prírode. Radi sa zabávali, a ako to mali umelci vo zvyku, ráno potom dlho spali. S mamou sme vedeli, že ich nemôžeme budiť."
V stovke do dôchodku
V roku 1967 Mária Holoubková ovdovela, ale neutiahla sa do samoty. Naďalej žila aktívne, spoločensky a až do deväťdesiatich ôsmich rokov bola schopná žiť samostatne. Keď mala sto, rozhodla sa, že sa presťahuje do domu opatrovateľskej služby.
"Povedala nám, že ide do dôchodku, že si potrebuje oddýchnuť," spomína prasynovec.
Ešte vtedy k nej chodili študenti na hodiny francúzštiny.
Okrem poľštiny, slovenčiny a češtiny ovláda fotografka niekoľko cudzích jazykov. "Keď mala deväťdesiat rokov, vzali ju príbuzní na výlet do Bratislavy. Cestou naspäť mali nehodu a ich auto pristálo v poli. Na pomoc im prišli okoloidúci nemeckí turisti. Teta vtedy vystúpila z auta a rozprávala sa s nimi perfektnou nemčinou," spomína Orgonik.
Spomienka na Franza Jozefa
Vo svojej vlasti, Poľsku, bola naposledy, keď mala deväťdesiatpäť rokov. Veľmi rada však spomína na svoje detstvo. Nezabudnuteľným zážitkom bolo pre ňu stretnutie s cisárom Franzom Jozefom. Ako dieťa ho raz vítala a podávala mu kvetiny. Cisár ju pohladkal po hlave a pochválil, že má najkrajší venček. Hneď odbehla za rodičmi pochváliť sa. Otec jej však povedal, že cisár to hovorí každému. Veľmi sa vtedy na neho nahnevala.
Otec - bývalý vojak - pracoval u cisárovho brata na statku, kde Franz Jozef často chodil a obdarúval zamestnancov zlatými dukátmi. Mária ich zdedila po otcovi a potom rozdala deťom z rodiny.
Dala si bôčik aj pečenú hus
Čomu vďačí za dlhý život? "Neviem, ale nikdy sa neobmedzovala v strave, jedla to, čo mala rada - údený bôčik, pečené kačice, husi," hovorí Orgonik. "Rada si dala aj cigaretku a becherovka je stále jej obľúbený nápoj. Keď mala žalúdočné problémy, liečila sa borovičkou."
Márii Holoubkovej je dnes ľúto, že má už slabšiu pamäť a ťažko sa jej hovorí. Z každej návštevy má však radosť.
Foto - stano stehlík
Mária Urbasiówna-Holoubková sa narodila 3. apríla 1898 v Gudowe pri poľskom Tešíne. V dospelosti sa presťahovala do Trenčína, s ktorým spojila svoj profesionálny aj súkromný život. Považuje sa za zakladateľku slovenskej profesionálnej fotografie. V svojom trenčianskom ateliéri Foto Tatra začala vo veľkom vyrábať fotografické pohľadnice. Fotografovala aj československých prezidentov Masaryka a Beneša.
Medzi desiatkami zachovaných sklených negatívov sú štylizované ľudové skupinové portréty, folklór, reportážne a dokumentárne fotografie, krajinky, ako aj ukážky ateliérovej tvorby. Zbierka jej prác je majetkom Trenčianskeho múzea.
Spolu s Cyrilom Kašparom založila v Trenčíne spoločnosť Tatrafilm a spolu nakrútili viac než 40 filmov, vrátane krátkeho filmového portrétu P. O. Hviezdoslava z posledných dní jeho života. Pred dvoma rokmi otvoril v Bratislave výstavu jej fotografií poľský prezident A. Kwásniewski. Výstava putovala aj do ôsmich miest v Poľsku. (mw)
Autor: MAŁGORZATA WOJCSIESZYŃSKA
