V tomto príbehu nájdete všetko, čo má mať pravý prepadák: starnúce ženy, rakovinu, nudné anglické malomesto, súťaže v pečení koláčov, pestovanie slnečníc, dokonca i tamojšiu obdobu zväzu žien s trápnymi prednáškami o intímnych vzťahoch brokolice a ručne tkaných koberčekov. Všetko je tu predvídateľné. Žiadne vzrušujúce dlhonohé dorastenky, žiadne prekvapenia, nijaká vulgárnosť. Minimum akcie. Bez napätia. Záhadou ostáva, ako dokáže byť tento film taký zábavný, že sa na ňom veselo smejú aj dorastenky odchované americko-nemeckými tínedžerskými "komédiami".
Prirodzene, časť americkej kritiky si Hore bez neľútostne podala a vmietla snímke do filmovej tváre všetky vyššie menované výčitky plus podobnosť s inou britskou komédiou Do naha! (1997). V skutočnosti je však medzi nimi sakramentský rozdiel.
Šiesti muži v Do naha! sa rozhodli obnažovať zo zúfalstva, pre obživu. Naproti tomu ctihodné dámy z mestečka Knapely majú iný životný štandard a iné problémy ako šiesti nezamestnaní smoliari zo severoanglického oceliarskeho Sheffieldu. Nie sú zúfalé, nemusia bojovať o každodenný chlieb. "Len" už začali odkvitať. Niekdajšie dievčatá z búrlivých rokov šesťdesiatych sa menia na babičky. Najmä preto ich láka pikantná predstava pózovať pre kalendár aktov. Predsavzatie pomôcť darom miestnej nemocnici, v ktorej práve na leukémiu skonal manžel jednej z nich, je len vítanou zámienkou, možno katalyzátorom. Pretože život v Knapely je taký nudný, že niečo sa musí stať tak či tak.
Stane sa kalendár. Miestna pobočka Women's Institute ho vydáva každoročne. Na dobročinné účely. Obrázky zvieratiek, kvietkov, kostolov. Lenže miestne buričky Chris a Annie toho už majú plné zuby. Takže bude kalendár aktov starších dám! Výsostne decentných, cudných aktov. No i tak narazí na bigotné funkcionárky. Našťastie, všetci ostatní sú milí, príjemní, dobrí a chápaví, takže kalendár vznikne - a je z neho hit. Vraj bol aj naozaj, pretože film nakrútili "podľa skutočnej udalosti", asi ako Erin Brockovichovú.
Kde je ukryté tajomstvo, čaro dobrej nálady, ktorú tento film rozdáva? Režisér Nigel Cole už v debute Biela vdova (1999) dokázal, že má cit pre prácu so zrelými herečkami i pre počestný, čistý, optimistický a len trošku čierny humor z malomesta.
Teraz má k dispozícii viac ako tucet zrelých herečiek so zvučnými menami a bohatou divadelnou praxou. Všetky zľahka a s radosťou naznačujú charaktery svojich postáv. Prednášajú repliky z vtipne napísaného scenára. Škoda, že v poslednej tretine, keď sa príbeh znudených paničiek mení na moralitu o cene slávy, stráca filmové rozprávanie tempo, náladu i presvedčivosť. Lenže, čo by sme mu mohli vyčítať, keby nebolo tohto slabšieho miesta? Nie sme predsa americkí kritici.