Virginia Woolfová: Pani Dallowayová * Ikar/Odeon * Bratislava 2004 * Preklad: Michal Breznický
Anglická spisovateľka Virginia Woolfová (1882 - 1941) raz ironicky vyhlásila, že moderna sa začala počas jedného víkendu v roku 1911. Tým chcela vyjadriť nemožnosť presného určenia dátumu vzniku tohto mnohotvárneho umeleckého hnutia zo začiatku minulého storočia. Fakt však je, že ako členka literárnej skupiny Bloomsbury, pomenovanej podľa domu, kam sa presťahovala po smrti otca, autorsky výrazne prispela k tomu, čo možno bez zveličenia označiť za revolúciu v písaní. Jej rozsiahle dielo zahŕňa deväť románov, dve zbierky poviedok, sedem kníh esejí, životopisy, denníky a listy.
Minuloročný kontroverzný knižný a filmový hit Hodiny spisovateľa Michaela Cunninghama a režiséra Stephena Daldryho bol inšpirovaný Woolfovej legendárnym románom Pani Dallowayová. Po rokoch je táto klasická kniha literárnej moderny opäť dostupná na slovenskom trhu. Woolfová na nej s nasadením pracovala od 16. augusta 1922 do 17. októbra 1924. Román mal pôvodne dva pracovné názvy: Hodiny a Pani Dallowayová, pričom autorka napokon uprednostnila ten, ktorý posunul do popredia jej inovatívne poňatú, netradičnú postavu 52-ročnej londýnskej dámy Clarissy Dallowayovej z lepšej spoločnosti.
Štrnásteho októbra 1922 si Woolfová zapísala do denníka, že román by nemal byť len obrazom životnej krízy ženy z londýnskej štvrte Westminster, ale "štúdiou šialenstva a samovraždy: svetonázorom toho, čo je zdravé a čo je choré, bok po boku". V tejto próze spisovateľka, inšpirovaná Jamesom Joyceom, naplno rozvinula rozprávačskú metódu "prúdu vedomia", ktorou sa usilovala preniknúť k problému hodnoty ľudského života v nekonečnom plynutí času. Dej sa odohrá za jediný júnový deň roku 1923, no za neveľký časový úsek sa rozprávanie rozbieha do priepastných hlbín ľudského vedomia. Je to krátka, ale súhrnná spoveď o Londýne po prvej svetovej vojne, plnom prízrakov mužov, ktorí zahynuli.
Kniha je dôkazom autorkinho hľadania nového významu pre žáner románu. Nejasnosť príbehu pretrváva až do konca, dielo zámerne pôsobí dojmom neukončenosti. Namiesto lineárneho deja je to skôr zmes vynechaní a nečakaných kombinácií. Rozprávačka éry úzkosti stále pochybuje o podstate príbehu a význame fikcie, aby vlastným písaním nanovo dokázala ich silu a dôležitosť. Štýlové roviny sa striedajú, slová asociujú rozličné významy, čo by mohlo vyvolať dojem zdanlivého "neporiadku" rozprávania. V živelných opisoch defiluje panoptikum postáv na veľkom večierku. Pri charakteristike hrdinov spája spisovateľka detailný pozorovateľský talent s karikatúrnou humornou skratkou. Nešetrí ani dobovými reáliami, narážkami na mnohé historické udalosti či topografické údaje.
Woolfová utvorila svojím románom prototyp novej naratívnej formy, ktorá o vyše polstoročie neskôr získa označenie hypertext. Táto podoba literatúry dáva autorom možnosť vzdať sa lineárnosti aj chronologickosti, viesť dej formou priamych i nepriamych odbočiek ľubovoľnými smermi a vytvárať textové siete. Je to interaktívne písanie, ktorého spolutvorcom je sám čitateľ, oslobodený spod diktátu autora. Woolfová anticipovala postmoderné rozprávačské postupy zodpovedajúce chaotickému životu uprostred mestskej entropie.
Román je ideálnym úvodom do spoznávania diela originálnej autorskej osobnosti, ktorá pri jeho písaní "načrela do najspodnejších zákutí svojej mysle".
