Milan Kundera v literatúre debutoval ako dvadsaťštyriročný, básnickou zbierkou Člověk zahrada širá. Za hru Majitelé klíčů dostal v roku 1963 Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Vzápätí absolvoval radikálnu premenu svojej poetiky zbierkami poviedok Směšné lásky. V českej literatúre sa odrazu objavil skeptický tón, ktorý vtedy rezonoval so spoločenskou atmosférou. Jeho debutový román Žert (1967) bol odvážnou kritikou kultu osobnosti. Práve vďaka nemu sa stal neskôr jedným z najuznávanejších svetových autorov. Ostatné knihy napísal až vo Francúzsku: Valčík na rozloučenou (1976), Knihu smíchu a zapomění (1979), Nesnesitelnou lehkost bytí (1985), Nesmrtelnost (1990), vo francúzštine La Lenteur (1995), L'Identité (1997) a minulý rok L'Ignorance.
Uznávaný český spisovateľ Milan Kundera, rodák z Brna, ktorý má francúzske občianstvo, dnes oslavuje 75. narodeniny. Hoci zrod jeho nových textov sa už dlhé roky spája s netrpezlivými očakávaniami čitateľov aj odbornej kritiky, jeho cesta medzi svetovú literárnu elitu zďaleka nebola priamočiara.
Po druhej svetovej vojne Kundera, podobne ako mnoho ďalších mladých intelektuálov, vstúpil do komunistickej strany, po dvoch rokoch sa však členstva vzdal. Druhý raz získal preukaz v roku 1956 a prišiel oň v rámci štartujúcej normalizácie na začiatku 70. rokov, keď stratil aj zamestnanie. Podobný osud paradoxne sám pripravil hlavnej postave svojej knihy Žart pár rokov predtým.
Vo svojich knihách dookola rozoberá niekoľko svojich obľúbených tém: iluzórnosť súkromného života a politiky, relativizáciu a manipuláciu v medziľudských vzťahoch a podobne. Veľa napovedajú už názvy jeho románov ako Kniha smiechu a zabudnutia, Nesnesiteľná ľahkosť bytia či Totožnosť.
"Skepsa premieňa svet na otázky. Preto je najplodnejším stavom, aký poznám," povedal kedysi spisovateľ, ktorý však rovnako ako skepse vládne aj irónii. Je majstrom románovej kompozície, podľa vzoru svojho milovaného skladateľa Leoša Janáčka s chuťou vedľa seba stavia rôzne motívy a pracuje s nimi na spôsob hudobných variácií.
Väčšina ľudí pozná z jeho tvorby predovšetkým romány. Málokto však dnes vie, že okrem nich Milan Kundera napísal aj niekoľko hudobných skladieb a básnických zbierok. Neskôr ich však sám označil ako "plody lyrického veku" a tvrdohlavo odmieta publikovať čokoľvek iné, než to, čo sám po vzore hudobných skladateľov označil opusovým číslom - všetky romány a zbierku poviedok Smiešne lásky. Vychádzali v cudzojazyčných prekladoch a v českom samizdatovom vydavateľstve 68 Publishers.
Po odchode z Československa sa usadil vo Francúzsku, kde ho uctili Radom Čestnej légie a Veľkou cenou Francúzskej akadémie za celoživotné dielo. Dnes sa s novou domovinou cíti pevne spojený: "Keď som opustil svoju vlasť, boli tam ruskí okupanti. Vo Francúzsku som zažil nezabudnuteľný pocit znovuzrodenia."
Mnohí Francúzi však v ňom vidia stále českého autora. Týždenník Express napríklad v recenzii Kunderovho zatiaľ najnovšieho románu L' Ignorance (Neznalosť) napísal, že jeho francúzština "trpí topornosťou , chudobou a nedostatkom poézie." Prestížne vydavateľstvo Gallimard má však jasno - Kunderu uvádza ako francúzskeho autora českého pôvodu.
Sám autor stále zostáva za akýmsi múrom, ktorý si pred seba postavil. Žije s manželkou Vierou v Paríži, no nestýka sa s médiami, ani s tamojšou českou komunitou. Preto sa vo francúzskej metropole neuskutoční žiadna oficiálna oslava jeho dnešných narodenín.
Český minister kultúry Pavel Dostál sa snaží vyvracať názor, že spisovateľ sa už o svoju bývalú vlasť nezaujíma: "Len odmieta dávať rady, keďže už tak dlho žije v cudzine." (čtk, her)
