Debutujúci režisér Piotr Trzaskalski (vľavo na snímke z nakrúcania spolu s hercom Jacekom Braciakom) absolvoval filmovú vedu a réžiu v Lodži, od roku 1992 pôsobil ako televízny scenárista a režisér, tvoril aj dokumentárne filmy, videoklipy. FOTO - SPI
Päť cien na národnom filmovom festivale v Gdyni, návrh na oscarovú nomináciu, ceny z festivalov v Berlíne, Clevelande, Karlových Varoch, Soči, Splite, Tbilisi, Kyjeve aj Trenčianskych Tepliciach. A zároveň i priazeň publika. Taký úspešný filmový debut Poľsko od roku 1989 ešte nezažilo. Dráma režiséra PIOTRA TRZASKALSKÉHO Edi je neobyčajný, aj Bohumilom Hrabalom ovplyvnený pohľad na ľudí za okrajom spoločnosti. Edi z rôznych dôvodov stratil takmer všetko, len jedno nie: ľudskosť.
Kde ste našli námet na váš film?
"Náhodou som sa dostal ku knižke Paula Repsa Zen z krwi kosci. A tam je i krátka poviedka Naprawde, ktorá sa stala námetom na môj film. Nemá väčší rozsah ako pol strany, ale sú v nej všetky dramaturgické prvky, ktoré som potreboval pre napísanie scenára."
Edi je vlastne moralita, ale zároveň veľmi osobný, subjektívny film. Obsahuje aj autobiografické prvky?
"Všetko, čo robím, má osobný charakter. Inak by som ani nevedel pracovať. Nehovorím o autobiografickosti v prvoplánovom zmysle. Do filmu sa však rôznymi cestami - aj vďaka podvedomiu - dostalo mnoho motívov pevne zviazaných s mojím osobným životom."
Váš film sa odohráva na okraji spoločnosti. Sú vám ľudia z tohto prostredia niečím blízki?
"Stretávam sa s nimi každý deň, bývam totiž na ulici, kde žijú aj bezdomovci. Súcitím s nimi. Mojím cieľom bolo nakrútiť film, ktorý by (podobne ako diela Charlesa Chaplina) mal blízko k človeku, k ulici. Edi nemá byť film spoločensko-kritický, nechcel som ním napodobňovať televízne spravodajstvo."
Pre titulnú rolu ste vybrali bývalú detskú televíznu hviezdu. Kde ste ju objavili?
"Bolo to jednoduché, Henryk Golebiewski prišiel na konkurz. A tam bolo priam do očí bijúce, že vie postavu obohatiť o to, čo profesionáli nemôžu - autentickosť a spontánnosť."
Aký spôsob práce s hercami uprednostňujete?
"Usilujem sa nepoužívať hercov ako nejaké nástroje. Sú pre mňa rovnocennými partnermi, snažím sa chápať ich, rešpektovať ich názory a pocity."
V Poľsku si vaša snímka tak podmanila divákov, že ste sa razom stali najúspešnejším debutujúcim režisérom súčasnosti. Čím si vysvetľujete divácky záujem o Ediho doma i v zahraničí?
"Edi sa týka najzákladnejších vecí, univerzálne zrozumiteľných a všeobecne závažných. Edi je blázon z toho druhu bláznovstva, ktoré je príťažlivé pre každého, ale iba málokto si dovolí podľahnúť mu. Tým bláznovstvom je nonkonformizmus a čistá láska bez vedľajších zámerov. Svetu, v ktorom vládne zásada niečo za niečo, sme ponúkli príbeh o človeku, ktorý dáva všetko a nečaká za to nič."
Máte strach z kritiky a kritikov?
"Prirodzene, že mám. Lenže nie taký veľký, aby ma obral o chuť do ďalšej práce. Napokon, v oblasti dlhometrážneho filmu som debutoval pomerne neskoro, takže som dosť starý na to, aby som dokázal nebrať kritiku smrteľne vážne."
Kedy ste začali nakrúcať filmy? A prečo?
"Prvé krátke filmy som robil až na škole. A prečo? Asi z toho istého dôvodu, prečo som sa naučil hrať na gitare, prečo som začal písať. Ibaže dodnes sám vlastne neviem prečo."
Čo vás ako filmára najviac ovplyvňuje?
"Všetko, čo vplýva na moje myslenie. Teda nielen dobré filmové diela, ale aj literatúra a hudba."
Koho z filmového sveta si najviac vážite?
"Asi nebudem veľmi originálny. Sú to Andrej Tarkovskij, Robert Bresson, Akira Kurosawa, Ingmar Bergman."
Čo považujete za úplne najhoršiu vec, aká by sa vám mohla stať?
"Na nevydržanie by bolo, keby som stratil radosť z práce. Bez pasie by som nedokázal urobiť nič."
