Čítam dobre, ale niekedy nerozumiem a to je niečo úplne iné, dôležitejšie, ako pozerať na televíziu a nechcieť rozumieť. Pretože tam sa na teba vždy všetko vyvalí naraz …otec zbije štvorročnú dcérku… politik hovorí, že treba viac uvoľniť ceny, liberalizovať a nedržať výšku nájomného a drogy predávať legálne… to bude fakt veľmi dobré… stačia štátne predajne a díleri majú po vtákoch… ešte by som usporiadal súťaž pre tých, ktorí si pichajú, televíznu súťaž, každý by mal v okne sedemchvostú hviezdu a potom by prišli: Vybrali sme si tú vašu, a kde máte naše výrobčeky? Ááá, tu sú… vyhrali ste štyridsaťtisíc!

Aby som povedal pravdu, ja som ten posledný, ktorý zdvihne prst a povie: Ty, ty, ty! Je to, ako keby si povedal: založme tisíc malých požiarov a potom bude veľký požiar pod kontrolou, nebude mať miesto. Seriem vám na to: ľudstvo je zrelé na vyhynutie, takže si to pekne užite!

A čo to máme na tíví dnes: ale dvoch političkov, dvoch drobčekov poslančekov… ako sa pekne batolia pred kamerou… ten hovorí to a ten pravý opak… a teraz si vyber!

Ten jeden bol akýmsi námestníkom ministra obrany či vnútra alebo ako sa tí bojovníci dnes volajú. Tichý človek, tri roky v pokoji a závetrí… že za ním neprišli mäsiari a pekári, zásobovatelia potravinami pre našu statočnú armádu, no to by som sa divil… viete, oni by akože len dodávali na to jeho volebné obdobie, to sa vie, pár stotisíc ľudí niečo zožerie, kšeft je to miliardový, to sa dáva jedine súkromnej firme… desať miliónov do vrecka… vagóny kapusty na segedínske guláše, ktoré majú vojaci tak radi, tony zemiakov… a naoko sa vypíše súťaž. A na druhý deň klopú na dvere výrobcovia tančíkov, šéfe, taký tančík, elegantný, pohodlný nenájdete v šírom svete… a tu, keby ste sa nehnevali… a tak to ide stále dookola. Tak to aspoň hovoria básnici.

Ale dnes pred kamerou tento exfunkcionár soptí: nech mi to dokáže… jediný dokument nemá. Ten druhý, skromný, len tak stojí a vysvetľuje, že on tuší podvody a tuší, lebo vie, že po októbri je november a po novembri december, ale dôkazy na to nemá… len predpokladá, vždy po novembri prišiel december a to by bolo zvláštne, keby tento rok nie, ale vylúčiť sa to nedá… pochopiteľne, že je to o ničom, ale ja musím byť divácky pri tom. Tak sa nepozeraj, hovoria mi, keby si ty bol na ich mieste, tiež by si kradol a cigánil… teda to majú pravdu. Ja by som nič iné nerobil: nevyužite tie diery v legislatíve… ja by som ukradol celý parlament… ráno by poslanci prišli a už by tam boli len základy a súkromní šerifovia, páni, je nám ľúto, ale nevstupujte do staveniska, je na cudzom pozemku… raz by sa museli stretnúť na staromáku a vlastne by sa tak veľa zlého nestalo.

Tak sa na to nepozeraj, hovoria mi, a majú pravdu. Tak sa na to nepozerám. Radšej čítam. Dnes rozhovor s Célinom, ale je to v poľštine, takže čítam len pozvoľna a so slovníkom. Až dnes mi to došlo… to jeho celoživotné očarenie impresionistami… rytmus a farby, ale aj voľnosť, priestor na nadýchnutie v tom víre!

V pätnástich som ich miloval tiež… Renoir, Degas, Monet, boli mi všetkým. A tiež Cézanne, ktorého zvláštne postavenie som už vtedy cítil ako podivné privilégium osudu, ktorý je ináč veľmi neúprosný. Rytmy, farby, sloboda… a aj súcit s tými, ktorí sú v opovrhnutí… rozumiete, mladý človek cíti, že mu nikto nerozumie a okamžite sa nájde v podobných osudoch… bože, ale čo vôbec človek chcel?

Myslel som, že budem maliarom, no, bláznivé roky šesťdesiate, povedalo by sa, ale kdeže. Myslel som, že budem namáčať štetce do farieb, ktoré znamenajú šťastie, ja blázon, obklopený modelkami a vôbec kráskami namáčať štetec do farieb a striedať línie a škvrny a v radosti iných sa radovať!

Modelky, to by sa ti páčilo, hovoríš! Čo iné, odpovedám, askéza maľby a lásky! Trocha vína, trocha tekutosti, plynulého média, aby všetko bolo ako na vlnách. Erotika je impresívna. Impresionizmus je erotický! Samé vzplanutia, samé zápaly, je to motor, ktorý ťa ženie, a sám sa ženie stále ďalej, perpetuum mobile! A skoro žiadne jedlo, potravou je krása! Zachytiť ju v jej prchavosti!

Ale teraz čítam toho Célina, ktorý vlastne hovorí to isté. Zaujíma ho len a len človek a to, čo na ňom irituje, totiž to, že nežije, ale len užíva. Neje, ale žerie a nepije, ale slope. Nasáva ostošesť! A celá západná kultúra je založená na vojnách, táraní a chľaste. A odkedy boli založené vinice, to jest štyristo rokov pred Kristom, treba považovať históriu západnej Európy za ukončenú! Pašák, tento Céline, pretože sa nezabudol obrátiť na stranu východnú a hovorí, že ten vami tak obdivovaný Budha je vlastne čínsky komisár, úplne odporný typ… tlstý zátylok, štyri podbradky, očká zaliate tukom a tie škrane, úplne ako naši arcibiskupi! Len tá nirvánová pohoda je zaujímavá, aspoň pre tie mladšie ročníky: hašiš, ópium, špička a celoživotný spánok.

Ale reč je o ideáloch mladosti, ktoré nikto a nič nezlomí… hovoríš si, že by to bolo len v tých farbách a lúkach posiatych kvetinami… áno, tam to je!… motýlia ľahkosť dievčat, ktoré tancujú… skutočný život namiesto toho zlého sna, kde sa vstáva ráno o pol šiestej, niečo zhltne a uteká na autobus o šiestej… ešteže máš zastávku v smere jazdy a dobiehaš za koncovými svetlami… a tiež stáť pri stánku a čakať na noviny a cigarety…to stačilo len vidieť… ale ja?… tiež som dobiehal na autobus… pretože vždy je tu niečo, čo ťa chce celého, tvoje srdce, pľúca a pečeň, oči i kĺby. Ráno ťa to mierne nakopne a potom celý deň trhá, zaleje ťa to olovom na jedno miesto a celý týždeň ťa strká sem a tam… život v biliardovej guľke, ani sa nepýtaš na jeho cenu, ty letíš ako netopier, hovoríš si blažene, ale vlastne si len myš, čo sa šancí týka a vypísaná prepisovačka, handra, ak hovoríme o nádeji… fádny tvor, čo len tak tupo pozerá a má krok vola, keď celý týždeň prší a seno hnije na hromadách.

A aj tma. Od božieho rána tma! Pološero. Modelky! Kdeže modelky, kdeže múzy! Vidíš v tej polotme akúsi mladú dámu, tváričku síce renoirovskú, ale zúrivosť v nej, musí venčiť psa. Tá dáma má psa, ale je to pes lyrický, ktorý nešteká, ale výdatne hryzie trávu. Kdeže, my básnici nedokážeme byť nazúrení. Ale potom sa pozrieš do schránky a tam nič. Plno reklamných letákov, takže to hodíš na zem. Nikto nepíše a nikto nevolá. Vrátiš sa domov a telefón enigmaticky mlčí. Celý deň mlčí. To sa potom nedá robiť vôbec nič.

To je isté, madam, že ideály zostávajú. Zostal národ, ktorý k nám prichádza po jednotlivcoch a ako taký je vnímaný a hodný milovania. A zostala potreba diela, ktoré by tento národ jednotlivcov, čo jednotlivcov – osamelcov, malo velebiť a sláviť pieseň slávy…

Ja nežartujem, ale remeselnícko-kamenársky vytesávam pomník tomuto národu. Nie každý deň býva na takú lopotu vhodný. Od rána je pološero a kladivko nepretržite padá z rúk tak, že sa ponúka otázka kladivkovosti: ale odpoveď na ňu nie je hneď tak poruke, pretože aj tie ruky sú dnes ako nemé, takže Inšpirácia, životná družka umelcova, dnes neprichádza so svojím hrnčekom a modelky labute sú dnes v rybníku a nečinne tam trčia vo svojej intaktnej kráse. Beštie, ale mňa nedostanú!

Nie som ten, za koho ma majú, a navyše mám obrovskú spotrebu nepriateľov. Ale môj spor so svetom sa už veľmi dlhý čas prenáša len do roviny básnickej, nie baníckej a ja, poznajúc miesta zlatých žíl i márne echo krompáča, zostávam celkom paf.

Múzy dnes dobre nepočujú.

Haló, madam, vy si nechcete vypočuť pieseň božského nezbedníka? Nechce, nie že by nechcela z gruntu, ale nemá čas. A tak do uhla môjho spätného zrkadla pripláva obelisk profesora Skřivanca. Ozýva sa žiakovské mrnčanie a profesorov tenor. No táák. No táák! V dlaniach mám škatuľku plnú chrústov. A ak mám v tej chvíli vôbec nejakú vznešenejšiu myšlienku, tak je to SLOBODA ZVIERAT.

– Pusť to! – volá sused Hrabal.

A tak to púšťam.