j a usporiadanej krajine vôbec možné. Dnes sú pamätníci atentátu o pätnásť rokov starší. Mnohí z nich už pochybujú, že Palmeho vraha vôbec niekedy dolapia.

Milovaný i nenávidený Palme bol najvýraznejším švédskym politikom na medzinárodnej scéne dvadsiateho storočia. Už to, že sa z právnika narodeného v bohatej štokholmskej rodine stal „advokát chudobných“ a sociálny demokrat, z neho v mnohých severských očiach - pravicových i ľavicových - spravilo zradcu spoločenskej triedy a nevyspytateľného čudáka.

A keď sa k jeho politickým činom pridal antiamerikanizmus spojený s odporom k mrzačeniu civilistov vo Vietname a úsilím o odzbrojovací dialóg s Moskvou priamo uprostred obdobia tvrdej reaganovskej politiky („poľahčujúcou okolnosťou“ nebol ani fakt, že v Kremli sa práve začínala perestrojková vláda Michaila Gorbačova), stal sa Palme pre mnohých presvedčených i extrémistických odporcov nielen stále ťažšie zvládnuteľným politickým súperom, ale dokonca ohrozením národnej suverenity a bezpečnosti.

S odstupom času pôsobí postup vyšetrovateľov atentátu zvláštne. Bezprostredne po vražde stavili vyšetrovatelia takmer výhradne na medzinárodnú kartu a hlavným podozrivým bola Strana kurdských pracujúcich (PKK). Pozmenená vyšetrovacia komisia s novým šéfom však túto stopu už po roku označila za prakticky bezcennú a oddala sa teórii jediného, nezávisle konajúceho a prinajmenšom sčasti pomäteného vraha.

Model „osamelého šialenca“ bol podobný vražde amerického prezidenta Johna Kennedyho Lee Oswaldom. Palmeho manželka v okamihu atentátu stála po boku svojho muža. V prvých výpovediach v roku 1986 uviedla, že vraha videla len na okamih a zozadu. O necelé tri roky však už s istotou tvrdila, že atentátnikom bol jednoznačne alkoholik Christer Pettersson, ktorého spoznala počas konfrontácie.

V júni roku 1989 bol skutočne odsúdený na doživotie. Už v novembri toho istého roku ho však prepustili. Vyšší súd nepovažoval pôvodný rozsudok za dostatočne podložený. Úsilie vyšetrovateľov usvedčiť Petterssona pokračovalo ešte mnoho rokov. Až v máji 1998 pri pokuse o jeho opätovné usvedčenie súd definitívne označil dôkazy ako nedostačujúce.

Ak putovali vyšetrovatelia viac než trinásť rokov po nepravých stopách a ak nebola vrahom PKK ani Christer Pettersson, kto na premiéra, čo sa práve vracal z kina bez osobnej stráže, vlastne strieľal?

Špekulácií je omnoho viac než aspoň sčasti podložených teórií. Zaujímavú verziu predstavila nedávno Švédska televízia (SVT). Podľa niektorých expertov, s ktorými SVT hovorila, svedectvo o racionálnom správaní vraha na mieste činu vôbec nenasvedčujú domnienke o osamelom pomätencovi, ale skôr verzii, ktorej sa vyšetrovatelia venovali hádam najmenej - domácej politickej konšpirácii.

Previerky svedectiev o atentáte v niekoľkých prípadoch ukázali, že tajná polícia Säpo fungovala ako záhadný filter informácií. Podľa SVT aj Palme vedel, že v polícii pracujú niektorí krajní pravičiari, ktorí majú dobré kontakty aj v armáde, aj v priemyselnej sfére. A práve takíto ľudia cítili najväčšiu nenávisť k Palmemu, keď švédske výsostné vody údajne pravidelne narušovali výpravy sovietskych ponoriek (ako ukázali nedávne zistenia, mnoho poplachov bolo falošných). Predseda vlády z ich pohľadu okrem formálnych protestov proti Moskve nepodnikol vôbec nič. Naopak, pripravoval oficiálnu cestu na východ. Malo sa na nej hovoriť aj o vytvorení bezjadrovej zóny na severe Európy, čo znamenalo čiastočnú zmenu vojenskej stratégie v regióne.

Bez ohľadu na to, že sa Palme od komunizmu mnohokrát dištancoval, v ňom švédska krajná pravica v polovici osemdesiatych rokov videla komunistu. Krajného ľavičiara. Palme mal ísť do Moskvy v apríli roku 1986. Len pár týždňov pred tým, ako z pohľadu „vlastencov“ mohlo dôjsť k „najhoršiemu“, však Palmeho navždy zastavila smrtiaca guľka.

Vie sa, že istí muži v uniformách, ktorí na schôdzkach dokonca „hajlovali,“ umlčanie Olofa Palmeho privítali. V niekoľkých prípadoch dokonca verejne. Práve v týchto vodách vyšetrovatelia dosiaľ nelovili tak, ako mali.

PRE SME - TOMÁŠ SNIEGOŇ, Malmö

Zajtra - Michail Gorbačov