Zajatí vojaci Talibanu stoja na dvore väznice v Chodža Bahawuddin v severnom Afganistane. V pozadí je strážca-bojovník opozičnej Severnej aliancie.
FOTO - REUTERS
.
Z diaľky od kamenistej cesty pripomína stavba väznice staré karavanseraily, útočisko stredovekých karaván stredoázijských púští. Obdĺžniková, zo šedých hlinených tehál bez okien. Uprostred skrýva administratívne budovy, cely a miestnosti pre strážcov. Celý objekt splýva s okolitou púšťou na úpätí slnkom rozpálených hôr. Len suchá pustatina, bez jediného stromu či kríčka.
Z akýchsi nepochopiteľných dôvodov sa toto rozpálené peklo volá Du ab, čo znamená Dve vody. Nikto odtiaľ nikdy neutiekol.
Naša terénna toyota sa brodí cez rieku Panžšír na ľavý breh. Na plochej streche sedia dvaja strážcovia s guľometmi. Objekt má jeden jediný vchod - železné vráta. Je poludnie. Dvierka na vrátach sa otvárajú. Na spaľujúce slnko vychádzajú v dlhom, takmer nekonečnom zástupe talibanskí vojnoví zajatci. Ľudský had sa spúšťa k rieke. Chatrne oblečení muži idú mlčky, niektorí so šatkami na hlavách, niektorí zahalení do roztrhaných patu - dlhých látkových plédov. „Nepribližujte sa k nim,“ hovorí veliteľ väznice Somi. „Považujú vás za nepriateľa.“
Zajatcov sprevádzajú traja strážcovia s kalašnikovmi. „Ešte ani jednému sa nepodarilo utiecť,“ smeje sa Somi. „Nie že by nedokázali prežiť v horách, ale ľudia v údoliach ich dobre poznajú a cudzieho hneď odhalia.“ Muži sa rozptyľujú medzi balvanmi na brehu, kľačia v smere kibly - tam, kde ďaleko na západe leží Mekka. Modlia sa. „Môžu opustiť cely trikrát denne po pol hodine. Môžu sa modliť alebo umyť v rieke,“ hovorí Somi.
Zajatci určení na výmenu
Sedíme s veliteľom väznice a pijeme sabz caí - zelený čaj. „Mám tu tristodvadsaťsedem väzňov,“ hovorí Somi. „Prevažne sú to afganskí talibovia, ale mám tu aj sedemnásť Pakistancov, troch Iráncov, dvoch vojakov z Číny, päť z Barmy a jedného Jemenčana.“
Medzi väzňami nie je nikto, kto by padol do zajatia po 7. októbri, keď Američania začali bombardovanie Afganistanu. Väčšina zajatcov je tu niekoľko rokov, prvý z nich bol na tento koniec sveta transportovaný v roku 1996, keď Severná aliancia začala bojovať proti Talibanu.
Väznica patrí pod správu ministerstva obrany Severnej aliancie. Väčšina väzňov sú typickí vojnoví zajatci. Do zajatia padli pri bojových akciách, niektorí zranení. Sú medzi nimi dôstojníci i vojaci. Nikto z nich nebol súdený. „Museli by byť postavení pred šaríový súd a ten by nad každým z nich vyniesol rozsudok smrti. Ale my ich potrebujeme na výmenu,“ hovorí veliteľ Somi. „Pred dvoma mesiacmi sme ich naposledy vymenili desať za našich desať ľudí, ktorých zajal Taliban.“
Zajatci sa v mlčanlivom zástupe vracajú pod samopalmi strážcov od rieky do ciel. Vstupujeme za nimi zamrežovanými dverami do vnútorného dvora objektu. Uprostred sa nachádza apelplac, do neho po obvode mieria zamrežované okná a dvere ciel. Dvere sú otvorené. „Poďte na návštevu,“ hovorí po anglicky muž so širokými lícnymi kosťami. Cela má rozmery asi 5 krát 10 metrov. Vo dvoch radoch tu na svojich starostlivo zložených dekách či matracoch sedí asi tridsať mužov. Niektorí zarastení s vlasmi a bradami skoro po pás, niektorí čisto vyholení. Jeden z nich polohlasne predčítava z Koránu, iný zašíva košeľu a ostatní popíjajú čaj. Pri strope opäť vo vzornom poriadku visia tašky s osobnými vecami, vaky so starým chlebom a soľou, niekoľko petrolejových lámp. Na osobu a na deň fasujú zajatci 150 gramov ryže, 400 gramov chleba, 2 gramy čaju, 30 gramov strukovín a 15 gramov cukru.
Nech Američania predložia dôkazy
„Salam alejkum,“ mrmlú muži a pozývajú ma k oknu, kde je viac svetla. V okne je kvetináč s červenými kvetmi. Jeden zo zajatcov mi nalieva čaj, druhý mi dáva suché placky. Mládenec so zahojeným priestrelom tváre mi ponúka karamelku. Bola vyrobená v Indii.
Môj hostiteľ je Ujgur. Volá sa Abdul Džalil. Jeden z dvoch občanov Čínskej ľudovej republiky, ktorí tam sedia: „Som z Kažgaru, chcel som študovať islam. U nás to komunisti nedovolia. Utiekol som do Pakistanu. Dva mesiace som študoval na jednej škole v Pešávare. Potom prišli talibovia a poslali ma do Afganistanu. Bol som na fronte týždeň, potom ma zajali. Som tu tretí rok.“
Iný muž mi daroval kocku cukru.
„Som tu päť rokov, som tu tri roky, už neviem, ako som tu dlho. Chceme domov. Nech nám pomôže Alah. Myslíte, že keď tí Američania začali bombardovať, tak sa to skončí?“ Väčšina z nich vie, že bol akýsi teroristický útok v Amerike. „Charob, charob,“ hovoria. Čo znamená, že útok odsudzujú. Potom jeden z mládencov, čo vie trochu po rusky, volá sa Abdulláh, hovorí: „Všetci sme proti terorizmu, ale prečo bombardujú Afganistan? Všetci chceme dôkazy, že útok na Ameriku bol organizovaný z Afganistanu. Zatiaľ Amerika žiadne nepredložila.“
Povedzte, že som
Na odchode z vnútorného dvora počujem syknutie. Zarastený muž vystiera ruku z kuchynského okienka a rýchlo mi dáva do dlane zložený kúsok papiera. „Zavolajte, prosím, povedzte, že som,“ stačí povedať po anglicky.
Doma v Džavol Sarodži moták opatrne otváram. Je to kus vnútrajška z cigaretovej škatuľky. Je tam telefónne číslo a dve mená. Turgut Uzel a Raruk Songur. Volám zo satelitu. Na druhej strane sa ozýva turecké veľvyslanectvo v pakistanskom Islamabade. Neznámemu mužovi po anglicky hovorím o onom bleskovom stretnutí v táborovej kuchyni tábora Du ab. Muž ďakuje a hovorí, že si všetko zapísal.
Neviem, kto bol ten zajatec. Neviem ani, čo mal odkaz znamenať, ale som rád, že som prosbu neznámeho talibanského vojaka vybavil, a aby som pravdu povedal, ani ma nemrzí, že som porušil ortodoxné reguly novinárskych puristov, že novinár sa nemá zúčastňovať na dejoch, ktoré opisuje.
Nič nie je smutnejšie než obyčajný vojak stratený vo vojnovej vrave. Nech už bojuje na ktorejkoľvek strane.
Autor: JAROMÍR ŠTĚTINAagentúra Epicentrum, Džavol Sarodž, Afganistan pre SME
