Tejto modro-červenej plynovej maske pre deti z druhej svetovej vojny sa hovorilo Mikimaus, pretože dieťa v nej vyzeralo ako jeho obľúbená kreslená postavička.
Banky, hypermarkety, zábavné strediská sa zaujímajú o možnosť vybudovania krytov.
Predavačov a dodávateľov ochranných prostriedkov zaplavili desiatky telefonátov. Ľudia sa pýtajú, kde by mohli zohnať ochrannú masku a ďalšie pomôcky.
Nemocnice aktualizujú traumatologické plány.
Úradníci z odborov civilnej ochrany faxujú výzvy na všetky strany. Školy, škôlky, nemocnice, úrady ukladajú faxy do špeciálnych šanónov a organizujú mimoriadne školenia. Niekde hneď, niekde si dávajú na čas.
V Košiciach bleskovo vymenili staré elektrické poplachové sirény za elektronické.
Každý druhý piatok na poludnie sa na celom Slovensku ozývajú skúšobné sirény.
Začíname myslieť na veci, o ktorých sme roky neuvažovali.
Privykáme si na život v strachu.
Aj tak nám nič nepomôže?
Študenti bratislavského osemročného gymnázia Ladislava Sáru si balia tašky. Posledná hodina v pondelok bola triednicka. Celkom iná ako doposiaľ. Triedna sa výnimočne nerozčuľovala, že žiaci majú lavice a podlahu plnú odpadkov. Dokonca im aj zaspievala. To keď im vysvetľovala kolísavý tón sirény. V piatok im merali nosy fasciometrami. Masky si však neskúšali. Návod, ako sa nasadzujú, im triedna prečítala.
Vedia, čo by robili, keby teraz zaznela siréna?
„Utekali by sme domov, zavreli všetky kohútiky, psovi nechali jedlo na dva dni, pobalili by sme si veci, najviac 25 kilogramov, a mastili by sme do školy,“ vychrlí 11-ročná Alena.
„Alebo do evakuačného centra?“ zháči sa vzápätí.
„Ale čoby, to si si poplietla s evakuáciou. Bežali by sme domov a rýchlo zapli rádio. Tam by nám povedali, čo máme robiť,“ skočí jej do reči spolužiačka z primy.
„Záleží na tom, aká by to bola siréna. Čo by nám ohlasovala,“ zapojí sa Marek.
„ A keď to buchne, treba ísť v smere vetra,“ dodáva znalecky.
„Čo ti! Proti vetru! Alebo vystúpiť na najvyššie poschodie,“ klope mu na čelo Juraj.
„Keď to buchne, už ti nič nepomôže, ty somár. Však ani masiek nie je dosť,“ zakričí tercián v kapsáčoch spustených do polovice zadku a odkráča do bufetu.
Keby to tu zrazu naozaj treslo…
Viete, kam by ste sa ukryli počas poplachu?
Lekárka z Detskej fakultnej nemocnice na bratislavských Kramároch sa pri našej otázke schuti rozosmeje.
„Neviem nič. Neviem, či je dostatok masiek pre lekárov tejto nemocnice, či je tu vôbec nejaký kryt. V správach som počula našich ministrov. No, keby som im mohla veriť, tak fajn. Vraj je všetko zabezpečené na sto percent. Ale keby to tu zrazu treslo, vôbec netuším, kam by sme mali bežať.“
MUDr. Borsíková sa pozrie do kalendára. Je pondelok.
„Tento týždeň máme školenie CO. Príďte sa opýtať potom.“
Sestrička sa pridá. Počula som, že pod nemocnicou sú kryty. Ale nikdy sme v nich neboli.“
Len málo ľudí na Slovensku vie, kam by sa v prípade nebezpečenstva ukryli.
Nevedia to ani mediálne známi ľudia.
Plavkyňa Martina Moravcová si myslí, že v Piešťanoch je kryt asi pod obchodným domom. Spevák Peter Lipa to netuší. Ani Braňo Ondruš, podpredseda SDĽ to nevie. Keby bol v robote, pozrel by si bezpečnostné smernice na stenách. Ak by bol doma, nevie, kam by bežal.
Riaditeľ Matematického ústavu SAV Anatolij Dvurečenský s istou dávkou irónie tvrdí, že časť slovenských vedcov by sa určite zachránila, aj keď sú roztržitejší ako ostatná časť populácie. Predsedníctvo akadémie vied, matematici aj geografi, ktorí sídlia v starej budove pod hlavnou stanicou, majú vraj masky v sklade na druhom poschodí.
„V akom stave sú, to netušíme. Ale verím, že čosi vydržať musia. Moje zelené rukavice z vojenčiny sú ešte ako nové a taká guma hádam niečo vydrží,“ hovorí s úsmevom.
Vedci majú aj kryt v blízkosti ústavu.
„Nikto tam nikdy nebol, dokonca ani tí, čo tu pracujú desaťročia, takže netuším, ako to tam vyzerá,“ hovorí matematik. „Kto vie, či by nám však kryty a masky pomohli?“
Traumatologické plány nemocníc tiež počítajú s okamžitou evakuáciou pacientov aj lekárov. Na mínus štvrtom poschodí jednej z najväčších nemocníc – bratislavských Kramárov – by pacienti mohli prečkať najväčšie nebezpečenstvo spolu s lekármi a personálom.
„Operovať by sa tu však nedalo,“ odpovedá na našu otázku pani Kočišová, ktorá má v nemocnici na starosti civilnú obranu.
„Masiek aj vakov pre deti máme dostatok,“ utešuje.
„Mobilných pacientov by sme prepustili, imobilných by sme zviezli dolu do krytov,“ opisuje, ako by to mohlo vyzerať.
Zamestnanci z ružinovskej nemocnice, čo je druhá najväčšia slovenská nemocnica, zas hovoria, že sterilných obväzov majú do zásoby tak na jeden deň a na masky nemajú vhodné filtre.
Masky len pre polovicu študentov. Kto by ich dostal?
Učiteľ telesnej výchovy a skladník civilnej ochrany na Obchodnej akadémii v Bratislave Štefan Bratko má v sklade len 250 masiek. Na škole je však denne vyše 500 ľudí.
„Viac ako polovica ľudí by sa k nim nedostala.“
Minulý rok musel odovzdať vyše 600 funkčných masiek a 400 filtrov s tým, že sa presunú do centrálneho skladu v Malackách. Vraj maskami sa bude zásobovať centrálne.
„Centrálne zásobovanie je úplne na figu,“ myslí si Bratko.
„V prípade náhleho nebezpečenstva, havárie či nebodaj nečakaného vojenského útoku by sme neboli schopní študentov ochrániť,“ tvrdí bývalý učiteľ brannej výchovy.
„Nemáme ani fasciometer,“ hovorí zástupca CO na škole Imrich Molnár.
Aj ten museli odovzdať. Nácvik evakuácie, cvičný požiarny poplach, mimoriadne školenia majú už na škole za sebou.
Len tie masky, filtre a kryt im chýbajú.
Čo by teda robili, keby sa teraz, v tejto minúte, ozval dvojminútový signál?
„Zhromaždíme študentov v budove, budeme počúvať rozhlas, aké budú inštrukcie. Keby to však bola rýchla, neočakávaná, nepredpokladaná havária či nebodaj vojenské napadnutie, bola by to katastrofa. Naša škola nemá kryt. Možno ju charakterizovať ako úkrytový priestor, ak sa dobre utesnia okná a spomalíme prívod vzduchu. Budova má však vyše dvadsať rokov, okná netesnia, ale ak by bolo dosť času, dá sa to utesniť dekami, kobercami, oblečením.“
„Ako by ste to teda prežili? Čisto hypoteticky,“ mámime odpoveď.
„Asi by sa strhla panika, každý by chcel masku. Mohli by však dýchať dvaja cez jednu. Každý chvíľu. Nadýchnete sa, zadržíte dych, podáte masku druhému. To by mohlo na krátky čas pomôcť. Alebo namočená vreckovka. Nečakaný útok nikto dopredu neoznámi. Než sa ľudia napríklad v prípade chemického ohrozenia dostanú k svojim maskám, môže byť už neskoro. Podľa môjho názoru by mal mať každý občan svoju masku doma. Aj v čase mieru sa môže stať, že buchne fabrika, cisterna prevážajúca nebezpečné látky,“ hovorí Štefan Bratko.
Mamy sa pýtajú: Kde kúpiť masku pre bábätko?
Takmer všetky matky sa dnes boja. Ak totiž nevedia nič o možných úkrytoch ľudia vo firmách, redakciách, nemocniciach, ony dvojnásobne netušia, kam by sa schovali, kam by mali bežať po masku či ochranný vak pre bábätká.
Silvii z bratislavských Dlhých Dielov sa len nedávno narodilo bábätko – po umelom oplodnení. Čakala naň vyše desať rokov.
„Bojím sa. Veľmi, veľmi. Vôbec neviem, čo by som robila na tomto sídlisku na kopci, kde najstarší dom má asi 10 rokov, a nie sú tu nijaké kryty. Kam by som utekala?“
Po dvoch dňoch telefonovania zistila, že pre deti do 15 rokov má štát zabezpečené ochranné prostriedky, ktoré sú v centrálnom sklade, a vydávať sa budú iba v prípade, že bude vyhlásený vojnový výnimočný stav.
„V akom stave sú však tieto prostriedky? Ako ďaleko od môjho domu? A ktoré z detí sa uprednostnia, keď informácie o počtoch detí v jednotlivých lokalitách sú z minulého roka a aktualizovať sa budú v najbližšom čase?“ pýta sa.
Vôbec nie je jediná.
Na internetovej stránke venovanej rodičom a bábätkám – www.rodina. cz – uverejnila jedna z mamičiek výzvu matkám a otcom z celého sveta.
Šárka Adámková sa pýta neznámych rodičov: „Kde možno zohnať masku pre moje najmladšie dieťatko? Kúpila som masky pre seba, manžela a staršieho syna, ale bez ochrany zostal náš najmenší, 17-mesačný Oliver. Kde zoženiem vak pre dieťa od 18 mesiacov do troch rokov?“
Šárka verí, že žiadne masky ani nič podobné nebude potrebovať. Je ale presvedčená, že má právo chrániť seba a má povinnosť chrániť svoje deti tak, ako si myslí, že je to najvhodnejšie.
Na Šárkinu výzvu sa ozvala aj Marcela. Žije vo Washingtone DC, v centre všetkého diania. Má poldruharočnú dcérku Emmy a ďalšie dieťa čaká. Je v štvrtom mesiaci.
„Mám strach ako väčšina z nás. Žijeme kúsok od Pentagonu a môj manžel pracuje hneď vedľa Bieleho domu. Musím sa priznať, že sa mi veľmi dobre nezaspáva, neustále prelietavanie helikoptér nad našou štvrťou ma desí. Premýšľala som a stále premýšľam, ako ochránim svojich najbližších. Mám zostať tu? Mám sa vrátiť domov za rodičmi aj za cenu rizika, že si sadnem do lietadla? Mám kúpiť plynovú masku a zásobiť sa jedlom, vodou, antibiotikami proti antraxu? Čo mám robiť?“
Minulý týždeň ju prekvapil názor americkej vlády, že ľudia zbytočne vyhadzujú peniaze za plynové masky.
„Ak vraj dôjde k nejakým útokom, budú to chemické či biologické útoky, a plynová maska nám bude nanič. A môj manžel, ktorý bol až do minulého roka dôstojníkom US Army, tvrdí, že aby maska splnila svoj účel, musí byť použitá v priebehu niekoľkých sekúnd. Štandard udávaný armádou je osem sekúnd. Preto je nevyhnutné nosiť masku stále so sebou, pripevnenú na opasku, aby bola vždy v pohotovosti. Nevyhnutný je špeciálny výcvik, školenie, ako ju vlastne správne použiť. Nechcem nikoho ovplyvňovať, každý sa musí rozhodnúť sám za seba a usúdiť, čo je pre neho najprijateľnejšie a čo dodá človeku pocit väčšieho bezpečia,“ píše Marcela z Washingtonu.
Kupovať či nekupovať si pocit istoty?
Poslanci a zamestnanci Európskeho parlamentu už vyhlásili, že požadujú plynové masky. Chceli by ich však všetci.
Ľudia v Amerike, ale aj na západ od nás, si kupujú plynové masky, sejfy, objavujú sa inzeráty na protiatómové kryty. Jeden si možno prenajať za 30-tisíc libier.
Tisíce Američanov si kupujú plynové masky, aj keď nevedia, ako ich použiť. Do zásoby si obstarávajú vakcíny, ktoré si nevedia aplikovať, lekárničky sa plnia antibiotikami, ktorých dávkovanie tiež celkom presne nepoznajú. Kupujú si falošný pocit istoty?
Ak budeme denne čítať o blížiacich sa teroristoch, bakteriologickej vojne, o falošných poplachoch s bielym práškom, nezvykneme si na to?
Čo ak zľahostajnieme a neprebudia nás ani sirény? Nebudeme ich ignorovať podobne ako inštrukcie letušky pred začiatkom každého letu?
Alebo sa, naopak, budeme báť otvoriť akúkoľvek obálku, budeme hltať pilulky proti úzkosti a zháňať masky?
Kde je ten zlatý stred? Ako sa zachovať?
Dá sa vôbec dopredu nacvičiť situácia, ktorú sme nikdy nezažili?
Marína Dobríková má 65 rokov a viac ako 40 rokov pracovala ako zdravotná sestra.
„Od malička som si večer čo večer pripravovala k posteli veci do krytu. Na škole nás učili, ako rozpoznáme yperit od sarínu a že pred dusivými plynmi je lepšie vystúpiť na čo najvyššie poschodie domu než bežať do krytu. V nemocnici sme pred dvadsiatimi rokmi nacvičovali prezliekanie postelí v podzemí. Kryty boli ledva pre štvrtinu pacientov. To ma desilo. Čo s tými ostatnými? Celý môj život sprevádzali preventívne prípravy na bombardovanie, vystriedané občas prípravou na atómový útok. Naučila som sa žiť s myšlienkou, že teoreticky sa vojna môže začať kedykoľvek. Hovorila som si, že aj ten najpokojnejší a najkrajší život môže byť nebezpečný. Dá sa s tým žiť. Ako by som sa zachovala, keby to raz naozaj prišlo, však netuším.“
Privykáme si na život v strachu. Každý svojím spôsobom a podľa svojich finančných možností. Ľudia na celom svete dnes hľadajú odpovede a rady, ale jednoznačný návod ako sa zachovať, nám, bohužiaľ, asi nikto nedá.
ILUSTRAČNÉ FOTO –
