Albumy americkej speváčky a skladateľky Tracy Chapmanovej vychádzajú akoby mimochodom. Nesprevádza ich veľkohubá kampaň, jej tvár sa na vás nepozerá zo žiadneho časopisu. Napriek tomu má pozíciu v hudobnom šoubiznise istejšiu než ktokoľvek iný.

Pesničky Tracy Chapmanovej pripomínajú sochy. Sú nahé, čisté, premýšľavé. „Keď nahrávam piesne, mojím cieľom je zo seba dostať to, čo najlepšie viem.“ Skladaniu piesní podriadila celý život. Prvé pesničky zložila už ako osemročná. To už vedela hrať na ukulele, piano. Keď v jednom country programe uvidela v rukách televízneho kovboja akustickú gitaru, rozhodla sa pre ňu. „Moja láska k poézii a hudbe sa v tom momente spojila,“ spomína Tracy.

Za sebou má už šesť albumov. Posledný, výberový Collection vyšiel na jeseň tohto roku. Tracy Chapmanová (20. marca 1964 v Clevelande) vyrástla v rodine uvedomelých černošských manželov. Neil Young, Joni Mitchelová, Bob Dylan alebo ľudia okolo Woody Guthrieho neboli tými, ktorých počúvala v detstve - v domácnosti vyhrávala černošská hudba. „Aretha Franklinová, Marvin Gaye, James Brown. Boli tými, ktorí spievali o našom údele, o sociálnej situácii, v ktorej sme žili ako čierni,“ spomína. Tracy cítila, že sa v budúcnosti stane súčasťou tohto smeru.

Na základe štipendia sa dostala na vysokú školu v Connecticute. Reverend Robert Tate ju videl hrať v školskej kaplnke. Jej piesne sa mu tak zapáčili, že v škole zorganizoval zbierku na jej novú gitaru. Študovala históriu a antropológiu. S novučkou gitarou ste ju mohli vidieť na ulici v Bostone, v baroch a študentských kaviarňach.

Študentka Tracy mala trochu šťastie: všimlo si ju zopár vnímavých a vplyvných ľudí. K celosvetovému úspechu jej ale pomohla akcia Koncert pre Nelsona Mandelu v Londýne. „Nemali pre mňa miesto. Trikrát som mala vyjsť na pódium, ale vždy ma vrátili späť,“ spomína. Keď sa Steviemu Wonderovi pokazili pred vystúpením počítačové programy, poslali ju napokon na pódium. Stála tam sama, v ruke zvierala gitarový kábel. „Keď sa pozriem späť, divím sa, aké to bolo nepripravené. Nemala som čas ani na trému,“ hovorí o tom, ako sa znenazdajky ocitla na pódiu.

Prvý album skladala deväť rokov. Ten nasledujúci musela stihnúť za niekoľko mesiacov. Crossroads (1989) bol jej politickým manifestom, aj keď dodnes tvrdí, že sa cíti viac hudobníčkou ako aktivistkou. „Je dôležité použiť hudbu na to, za čím si stojíš,“ tvrdí. Predajnosť jej albumov nie je tým najdôležitejším. Celý život ju sprevádza boj proti rasovej nenávisti. „Často dostávam otázky, či sa veci vyvíjajú k lepšiemu. Pre koho, pre čiernych alebo pre ženy? Myslím si, že v tomto momente môžem povedať – keď ho porovnáme s predošlým, tak áno. Ale zrazu sa niečo stane a naštrbí to vašu dôveru k humanite.“

Hrala na všetkých významných politických akciách - pre Amnesty International, Farm Aid, za slobodu Tibetu, v Bielom dome, na spomienkovom koncerte pre Boba Marleyho. Na jej posledných New Beginning (1995) a Telling Stories (2000) sa politika objavuje iba sporadicky. Keď idete z obchodu s novým albumom Tracy Chapmanovej, nekupujete si iba kolekciu jej pesničiek. Je tam súcit, úprimnosť, ľudskosť - jednoducho lepší svet, napísal do bookletu Collection novinár Nigel Williamson.

PETER BÁLIK