V logu bratislavského Divadla a.ha. je odtlačok palca. Zaujíma ma, čí. Kto sa dobrovoľne nechal napospas možnej identifikácii? Podozrivou zo spáchania tohto programovo komorného divadla je predovšetkým súrodenecká dvojica – režisér Štefan Korenči a dramaturgička Viki Janoušková. Tento víkend v súčasnom sídle divadla na Školskej ulici pripomenie desiate výročie založenia pôvodnej Divadelnej spoločnosti a.ha. koncert spievajúcich hercov (dnes o 19.00 h), zajtra vystúpenie Teatra Korez z Katowíc a do rámca osláv patria aj dve vlastné predstavenia – v nedeľu Steinbeckova Krv a v pondelok Canevova Druhá smrť Jany z Arcu. O divadle, ktoré sľubuje divákom vtiahnutie do príbehu, hovorí jeden z jeho tvorcov, režisér ŠTEFAN KORENČI.

Od začiatku ste chceli byť režisérom?

„Zďaleka nie. Pochádzam síce z hereckej rodiny, ale ja som ako dieťa hrával futbal, ani knihy som nečítal. Do divadla sme chodili s otcom na pingpong. Nevzali ma na právo, takže som sa zamestnal v divadle. Na bratislavskej VŠMU to nakoniec na tretie odvolanie vyšlo. Moja sestra Viki bola odmalička oveľa viac vedená k divadlu.“

Je výhodné mať domáce divadlo?

„Môžem robiť s tými ľuďmi, s ktorými chcem a ktorí chcú robiť so mnou. V štátnom divadle si musím vybrať z tých, ktorí sú v divadle zamestnaní, ale oni nemusia mať chuť robiť práve so mnou. Dramaturgia Divadla a.ha. je obmedzená len priestorom 10 x 10 m a z toho vyplývajúcim počtom maximálne šiestich hercov.“

Neláka vás častejšie hosťovať v iných divadlách?

„Nezatváram ani tieto dvere, teraz pripravujem pre Slovenské národné divadlo Alicu v krajine zázrakov.“

Ale dlhodobo neplánujete Divadlo a.ha. vymeniť za niečo honosnejšie?

„Nie, už len preto, že poloha Divadla a.ha. je pre mňa výhodná, pretože je to veľmi blízko rozhlasu.“

Čo pre vás predstavuje rozhlas?

„Rozhlas je pre mňa veľmi príjemnou, kreatívnou prácou, ktorá ma zároveň finančne zabezpečuje, takže mi dáva možnosť vybúriť sa v divadle.“

Vstup mladých nezávislých divadelníkov na slovenskú scénu sa pred rokmi odohrával pod značkou združenia Medzičas. Ako na to spomínate?

„Medzičas bol v danom medzičase veľmi nutný. Som vďačný Viki Janouškovej, Blahovi Uhlárovi, Viliamovi Klimáčkovi a ďalším, že vytvorili prvú organizačnú platformu, vďaka ktorej mohli nezávislé divadlá získať grant a pracovať.“

Išlo aj o isté tvorivé súznenie?

„Nebolo to nejaké jednotné ideovo-estetické hnutie, skôr akési spoločenské. Hľadali sa nové organizačné podmienky na vznik, ale aj zánik divadiel. Naši divadelníci sú často spolu dlhšie, ako by chceli, lebo herci nemajú kam ísť.“

Ak by boli nezávislí divadelníci súdržnejší, podarilo by sa presadiť viac štátnej podpory pre nezávislé divadlá?

„Sto ľudí stojacich s transparentmi pred ministerstvom kultúry by nič nezmenilo. Oveľa väčší tlak predstavuje samotný fakt, že takéto divadlá existujú. Ministerstvo to musí priebežne riešiť nejakým grantovým systémom.“

Ako ste vnímali letné medializované vystúpenie Blaha Uhlára nazvané Krach experimentu Stoka, v ktorom tvrdí, že peniaze odvádzané Stokou na daniach do Starého Mesta idú priamo k vám?

„My vôbec nemáme dotácie od Starého Mesta. Všetky inscenácie si musíme vyrobiť z vlastných peňazí. Každé predstavenie si potom od nás miestne kultúrne centrum kupuje. Je pravda, že centrum od nás nežiada prenájom za priestor ani preplatenie nákladov za energiu.“

Prečo ste sa na niektoré tvrdenia neozvali?

„Nevidím dôvod, aby som útočil na ďalšieho divadelníka. Ja budem radšej proti tým, čo tunelujú banky.“

Cítite sa ako alternatíva?

„Kedysi sme sa s Viki snažili sformulovať to, čo alternatíva vlastne je, ale pri tvorbe sme z toho nevychádzali. Mám pocit, že stále robíme klasickú komornú činohru v netradičnom priestore, ktorý nemá portál.“

Čo pripravujete na ďalšie obdobie?

„Chceli by sme sa preorientovať na pôvodnú dramatiku aj v tvorbe pre dospelých. V tvorbe pre deti spolupracujeme s Milošom Janouškom ako súčasným autorom od začiatku. Ako prvú chystáme hru Vandy Feriancovej V snehu, oslovili sme však aj ďalších autorov. Posun k pôvodnej dramatike je jednou z mála vecí, ktorá je vo vývoji nášho divadla cielená. Kým sme sa dostali až sem, potrebovali sme sa etablovať. Teraz si už budeme môcť dovoliť robiť aj službu autorom.“

Nebojíte sa prípadnej „zníženej kvality“ pôvodných textov?

„Je to aj vec dramaturgickej práce. Ale veríme, že sila aktuálnej výpovede prekryje prípadné nedostatky v stavbe drámy.“

Ako sa vám robí divadlo s rodičmi a so sestrou?

„Pravdu má vždy maminka a režisér.“

Viete byť k sebe dostatočne otvorení?

„Niekedy až krutí.“

Aké dôvody má výmena súrodencov na poste riaditeľa?

„Praktické. Viki sa doteraz venovala organizačným veciam, teraz si potrebuje rok oddýchnuť. Bude sa viac venovať dramaturgii.“

O čom sa zhovárate na rodinných slávnostiach?

„O divadle, až kým nepríde ku konfliktu. Potom sa bavíme o vnukoch.“