Autor napísal prózu 677 cez Vianoce roku 1977 na fare Československej cirkvi v Hostomiciach. Napísal ju ako „oddychovku“ uprostred písania textov filozofických, ale predovšetkým ako skutočný oddych v nervóznej atmosfére strachu a prenasledovania, ktorá v roku 1977 nastala po uverejnení Charty 77. Názov prózy vychádza z reálií a z textu, ktorého časť sa odohráva v mýtickom čase, keď okrem nomádov, kolaborantov, červených výložiek a obyvateľov rozpadajúceho sa mesta existuje hnutie bojujúce za ľudské práva so svojou Chartou 677. V tomto bezčase rozpadu hodnôt i celých ríš milenecky žijú Antinous s Helenou a aj básnik z Nerudovky, ktorý im občas musí vyložiť, aká je podstata tohto sveta, a hlavne im musí vysvetliť zmysel Charty 677, ktorú nekriticky obdivujú: „677 je pečlivě sepsáno tak, aby tam o skutečném zlu, o společnosti vykořisťování, nepadla ani zmínka.“
Hlavný príbeh prózy sa odohráva v reálnom čase a aj jeho hrdinami sú skutočné osoby. Príbeh je však slovo nadsadené asi tak, ako hrdinovia často nie sú žiadnymi hrdinami, ale len figúrami a figúrkami. A tie sa dobre vynímajú práve v malostranskej, malebnej panoráme, ako to poznáme z Nerudových poviedok. V tomto zmysle je veľkolepá už úvodná veta prózy: „Pán Pánek stál na rohu u Malostranské kavárny a vědel, že odnaproti se na něj zpoza záclony dívá Venera a že Venera ví, že bude brát až pozítří, a tak z domu nevyjde.“
Áno, táto próza súčasníkom roky poskytovala zábavu, ale museli ste patriť do jedného zo samizdatových okruhov alebo osobne poznať niektorú z postáv knihy, ktorú napísal sám život. Dnes sa tento okruh rozšíril a zahŕňa celú kultúrnu verejnosť. Vie sa, že „Jirous s Juliánou“, „pan Pánek“, „Lopatkovic holky“, „bývalý hrabě Andrej Stankovič“, „Koch“, ba i ten „blbec Black John Sahara“ a ďalší sú (a niektoré už, žiaľ, nie sú) postavy reálne.
Aj básnik je v tejto próze reálny, uplynulo takmer štvrťstoročie a skoro sa nezmenil: „Byl skutečně nemocen a v tyto dny se mu nemoc připomínala více než jindy. Šel proto pomalu, ba vlekl se.“ Reč je o básnikovej prechádzke po Staromestskom námestí. Autor 677 ide okolo estrádneho pódia „nejsprostšího tvaru“, ale aj okolo národných symbolov: „Jako by se zákonitě každá zhovadilost doby musela reprezentovat i tady: nejprve necudné secesní baráky na místě bývalého ghetta, pak neskladný a neladný Husův pomník a naposled tohle.“
Krásy Prahy sú veľké, tak ako aj ohavnosti. Otázkou je, čoho pribúda rýchlejšie. Autor knihy by napriek tomu dnes nemusel na opise Staromestského námestia a najbližšieho okolia nič meniť. A nič by nemusel meniť ani v kapitole Co s mravoličným románem, len ju doplniť o niekoľko aktuálnych mien.
Z každej stránky tejto oddychovej knižky vidieť, že básnik je tvor málo premenlivý. Formu prispôsobuje rytmu reči a hlavné myšlienky len spresňuje a aktualizuje, ale v podstate ich nemení.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
