proporcie zostali po dlhý čas tie isté, hoci dizajn sa postupne rozšíril.

Životný štýl a sedenie

Sedenie patrí k prirodzeným ľudským činnostiam, ktoré ovládajú väčšinu každodenného života i človeka 21. storočia, a preto je veľmi dôležité, aby sme sedeli nielen na vzhľadovo nápaditých, ale hlavne na kvalitných a ergonomicky overených kusoch. Zlá poloha tela pri sedení môže vyprovokovať zdravotné problémy s chrbticou a ovplyvniť celkový stav organizmu. Z týchto dôvodov sa dizajnéri aj výrobcovia snažia vyhovieť všetkým možným druhom sedenia od dlhodobého po príležitostné, krátkodobé. Vyrábajú sa stoličky ľahké, skladacie, stohovateľné, ale i pevné, mohutnejšie, ťažšie. Na základe rozšírenia sedavých zamestnaní pribudli nové typy stoličiek - kancelárske na ko-lieskach. Funkcia stoličky však zostáva pri všetkých činnostiach stále rovnaká, treba zabezpečiť ergonomicky vhodné a čo najkomfortnejšie sedenie v súlade so všetkými vykonávanými činnosťami.

Jedálenská stolička, nezávisle od tvaru a materiálu, má byť pohodlná a jej operadlo je upevnené v miernom záklone tak, aby žalúdok pri jedle nebol stlačený. Základné parametre štandardnej stoličky sú: výška sedadla 42 - 45 cm, výška operadla 80 - 85 cm a opierok na ruky 17 - 23 cm od hornej hrany sedadla. Samozrejme, tieto rozmery sú orientačné, kancelárske stoličky majú nastavi-teľnú výšku sedadla.

Najslávnejší dizajn stoličiek

V zásade si ani neuvedomujeme, že poznáme a používame niekoľko typov stoličiek, ktorých dizajn preveril čas. Najslávnejšou stoličkou všetkých čias, ktorá býva podnes súčasťou mnohých interiérov, je stolička z ohýbaného dreva, tzv. thonetka. Michael Thonet by sa možno čudoval, že práve stolička - model č. 14 sa stále nachádza nielen v interiéroch, ale aj v predaji. Ide o najúspešnejší dizajn za posledných stoštyridsať rokov, veď stolička rovnakého tvaru vznikla už v roku 1860. V súčasných inte-riéroch sa, pravdaže, nenachá-dzajú originálne výrobky zhotovené v minulom storočí, tie patria do zbierok nábytkových fajnšmekrov. Hoci thonetky sú klasické kusy, môžu byť súčasťou historického dobového aj moderného interiéru.

Ďalší úspešný dizajn má stolička - konštrukcia konzolovitého sedenia bez nôh z ohýbaných rúriek navrhnutá v roku 1927 Holanďanom Martom Stamom. Ale sú aj mnohé ďalšie, medzi nimi trojnohá stohovateľná preglejková stolička Mravec od dánskeho dizajnéra Arne Jacobsena či stoličky Charlesa Eamesa Wire chair (drôtená stolička, ktorej inšpirá-ciou bola Eiffelova veža), alebo Fiber glas chair (s použitím plastu, ktorý bol vystužený skleným vláknom). Dizajn, ktorý bežný spotrebiteľ považuje za súčasný a najmodernejší, má často 50 i 70 rokov.

Najdôležitejšie materiály a technologické objavy

Z nábytku to bola práve stolička, ktorú počas uplynulého storočia používali architekti a dizajnéri ako prostriedok estetickej, sociálnej aj ideologickej argumentácie, preto sa najdôležitejšie technologické a materiálové objavy používané pri tvorbe stoličiek a zásadne ovplyvnili ich vývoj a dizajn. Aké to teda boli objavy a technológie?

Rúrková oceľ

Rúrková oceľ sa začala používať už koncom 19. storočia a jej využitie pri výrobe bytového nábytku znamenalo revolučný obrat. Prvý sa odvážil použiť plynovodné rúrky na stoličke Mart Stam v roku 1927. Jeho vtedajší prototyp ďalej zdokonaľoval Marcel Breuer na Bauhause v Nemecku. Rúrková oceľ sa stala synonymom modernizmu a začali ju používať všetci protagonisti funkcionalizmu od Le Corbusiera vo Francúzsku až po Giuseppa Terragniho v Taliansku. Naozaj masovo dostupná sa stala až po druhej svetovej vojne a vrchol použitia do-siahla v nábytku šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch.

Ohýbaná preglejka, ohýbanie a vrstvenie dreva

V čase, keď nábytok z ohýbaného dreva bol doménou tzv. viedenskej školy a najmä nábytkovej firmy Thonet, metóda na ohýbanie dreva bola spojená s použitím pary a namáhavej manuálnej práce. Počas druhej svetovej vojny došlo v leteckom priemysle k významným technologickým objavom, ktoré sa týkali i tvarovania a ohýbania dreva. To sa ohýbalo pomocou strojov na elektrický pohon, na spájanie laminátov sa používali syntetické živice a tak vznikal pevnejší materiál. Preglejka sa dala ľahšie, účinnejšie a najmä lacnejšie tvarovať do fo-riem, ktoré oveľa lepšie zodpovedali tvarom ľudského tela.

Arne Jacobsen vytvoril stoličku - škrupinu z tvarovanej preglejky v jednom kuse a v striedmych lí-niách a využívaní ohýbaného dreva pokračoval i fínsky architekt Alvar Aalto. Ohýbal materiál do kriviek a používanie rúrok zo studeného kovu nahradil drevom. Známe je jeho kreslo pre sanatórium Paimio, pri ktorom sedadlo a operadlo kresla sú z jedného kusu preglejky, zavesené na rámoch z brezového dreva tak, aby sa dali jednoducho vyrobiť a boli pohodlné pri sedení. Aaltove metódy ohýbania dreva boli v roku 1933 patentované a s úspechom používané pri výrobe rôznych nábytkov.

Objav ohýbania a vrstvenia prírodných dýh a preglejok umožnil progresívne inovácie a konštrukcie stoličiek z menšieho počtu samostatných prvkov. Vlastnosti ohýbaného dreva umožnili návrhárom vytváranie dizajnu pre nový životný štýl pre verejné aj súkromné priestory.

Plastické hmoty

Plastické hmoty boli objavené už koncom 19. storočia, ale v priebehu 20. storočia spôsobili revolučný prevrat v sériovej výrobe. Pre dizajnérov sa stali takou estetickou a ekologickou výzvou, aká tu predtým nemala obdobu. Prvou a najúspešnejšie používanou syntetickou plastickou hmotou bol bakelit, vynájdený v roku 1907. S vývojom petrochémie sa o dve desaťročia vyvinuli ďalšie plastické hmoty ako napr. vinyl, akryl, nylon, polyester a acetát celulózy, po vojne sa rozšírili nové penové plastické hmoty, polyuretán a plasty sa začali vystužovať sklenenými vláknami. V tej dobe sa plastické hmoty oproti prírodným materiálom začali degradovať ako lacný materiál a pred povojnovými dizajnérmi stála úloha opäť im získať uznanie. Pritom vlastnosti, ktoré plastické hmoty ponúkali, boli veľmi výhodné - ľahkosť, farebnosť, tvárnosť, hygienická nezávadnosť, masívnosť a odolnosť voči vode, pevnosť a najmä cenová dostupnosť. Plasty a ich vlastnosti spôsobili, že sa okrem tradičných pravidelných tvarov stoličiek objavili tiež nové invenčné nápady a netradičné spôsoby sedenia alebo oddychovania. Na novej generácii dizajnérov ostáva riešenie neľahkej úlohy - vyvážiť ich výhody s dlhodobým záujmom o životné prostredie.

Súčasná stolička

Dizajn súčasných stoličiek zužitkováva predchádzajúce vedomosti, konštrukcie, technológie i poznatky o materiáloch a novodobých technológiách. Fascinujúcou novinkou súčasnosti je tzv. techno-gel, ktorý sa používa aj namiesto čalúnenia kancelárskych stoličiek a jeho výhodou je ergonomické rozloženie hmotnosti pracujúceho človeka.

Základnou vlastnosťou súčasných stoličiek je univerzálnosť. Jedálenské stoličky s vypracovanými tvarmi sa dajú použiť ako rokovacie alebo na posedenie v kaviarni. Preferujú sa ľahké materiály s jednoduchou údržbou, s tvarom, ktorý umožňuje ich ľahké stohovanie - keď ich netreba, naukladajú sa na seba. Frekventované je použitie kombinácie materiálov - kovu a dreva alebo kovu a plastu, textílií, ratanu alebo kože. Niekedy je sedadlo spojené s operadlom do jedného celku (ak ide o plast, tak výlisku).

Keď dizajnér vymyslí stoličku, často sa stane základom pre celý rad stoličiek na rôzne použitie. Pôvodná stolička sa tak dá po-užívať s opierkami na ruky alebo bez nich, so statickou podnožou alebo s podnožou na kolieskach, operadlo môže mať viacero výškových úrovní. Tvary súčasných moderných stoličiek sú úplne zbavené ornamentálnych detailov a za zdanlivou jednoduchosťou sa skrýva nejaký ,,vtip“ alebo niečo nezvyčajné (nový materiál, originálna technológia alebo netradičná konštrukcia). Príkladov je veľa, nech sa páči, sadnite si s nami!

Ing. arch. Irena Dorotjaková

Snímky: archív autorky