Pod trochu záhadným názvom Trojkolo: Beh fiktivity sa skrýva viac než len obyčajný kompaktný disk. U nás predsa len trochu neobvyklý a najmä dlho očakávaný projekt je kolaboráciou v priestore „medzi“. V duchu intermediálneho presvedčenia, ku ktorému sa vydavateľ – združenie Animarts – programovo hlási, aj tu sledujeme zaujímavé spolunažívanie viacerých umeleckých živlov: hudobného, literárneho a výtvarného/konceptuálneho.
Tomu zodpovedá aj magický počet kolies, s ktorých symbolikou sa tu tvorcovia pohrávajú: samotné CD kolo, obsahovo bohaté textové kolo, no a nakoniec fiktívne kolo, ktoré nám zostane ako diera po vystrihnutom texte z bukletu. A traja sú aj bežci – dvaja hudobníci (Julo Fujak, Peter Varsavik) a literát (Peter Macsovszky), plus hostia. Spolu vytvárajú svet, v ktorom je možné takmer všetko, pokiaľ tomu nechýba hravosť a nadhľad. Nevážnosť, ktorú treba brať vážne. Hra ako koncept nezanecháva pri takomto behu, ako sme boli v texte poučení, zvukovú stopu v dokumentárnom zmysle, ale je len skromnou zbierkou akustických usmernení.
Ak sa teda necháme usmerňovať, všimneme si, že z hudby je tu a tam cítiť ozveny rockového drajvu, koreniaceho niekde v novej vlne. Pripomenie nám kultový zvuk niektorých kapiel z tej doby, predovšetkým Fujakov a Varsavikov Otras či Teóriu odrazu. Lenže hranice rockovej priamočiarosti sú už dnes príliš zreteľné a stiesňujúce, a preto sa bizarný úlet zrazu ukazuje ako to najrozumnejšie a najzodpovednejšie. Improvizácia, elektronická manipulácia hlasu/zvuku, ale trebárs aj čudesnými ruchmi kontaminované vybrnkávanie na španielke, absurdné a nesúvisiace texty, bežne považované za „blábol“, to všetko pospájané spontánnosťou prináša radostný pocit voľnosti.
Varsavik je pozoruhodným gitaristom, disponujúcim zaujímavým arzenálom zvukov. Navyše jeho výslovnosť maďarčiny je aspoň taká príťažlivá ako cit pre prednes textovej predlohy viacerými hlasmi. Fujak, pôvodom basgitarista, strieda množstvo nástrojov a vlastný hlas s „nenástrojmi“, vytvára pôsobivý environment, vďaka ktorému tento, hoci fiktívny beh vonkoncom nie je behom na mieste. A iste aj pre Macsovszkého znamená tento projekt prekročenie hraníc, umožňuje hudobné rozvinutie poetického vejára významov a asociácií každej vety vymysleného alebo prevzatého textu.
Odporúčania uvedené na textových kolách som nedodržal. Nechodil som napríklad s walkmanom na ušiach po supermarkete, nič som nevystrihoval, album som počúval doma a v pokoji. Úvodný text vraví: „Môžete to počúvať naraz, na jedno posedenie, v jednej polohe, v jednej lokalite, ale asi to nebude celkom dobre možné“. A predsa bolo. Keď som po viac ako hodine „dobehol“, bol som celkom rád, že to cédéčko nie je fiktívne.
SLÁVO KREKOVIČ
(Autor je šéfredaktor kultúrneho magazínu Trištvrte revue)
