FOTO SME - ĽUBOŠ PILC

„Len som začula nejakú ranu, ale nebola silná. Pripomínalo to zvuk, ako keď niekto spúšťa roletu. Až neskôr, keď sa to tu začalo hemžiť policajtmi, sme sa dozvedeli, čo sa stalo,“ spomína žena bývajúca na Kupeckého ulici v Piešťanoch. Na tejto ulici bol v piatok ráno vo dvore svojho rodinného domu zastrelený generálny riaditeľ Výskumného ústavu jadrových elektrární v Trnave Ing. Ján Korec.

Tri dni po tragédii vládne na ulici bežný ruch. Iba vo dvore domu, v ktorom Korec žil, stojí auto súkromnej bezpečnostnej služby. Jej príslušník má striktné predpisy – s nikým sa nerozprávať.

„Je to príkaz nášho šéfa. Máme len zabezpečiť, aby sa tu ľudia nezastavovali. Takže aj vás prosím, pokračujte ďalej,“ hovorí mladý muž v čiernej uniforme.

Susedia sú o niečo zhovorčivejší. V názoroch na rodinu Korcovcov sa rozchádzajú. Niektorí ich považujú za výstredne žijúcich milionárov, iní zase za utiahnutých ľudí, ktorí so svojím okolím nekomunikujú. „Majú niekoľko áut a každú chvíľu stojí pred ich domom nejaká drahá zahraničná limuzína,“ tvrdí staršia žena prechádzajúca okolo.

„Na to, akí sú bohatí, by podľa mňa mohli žiť aj v lepšej štvrti. Toto je úplne normálna časť Piešťan, kde žijú obyčajní ľudia,“ oponuje iný z miestnych obyvateľov.

Korec sa so svojou rodinou do tohto domu prisťahoval asi pred tromi rokmi. „Poznal som ho iba z videnia a až do piatku som nevedel, kto to je a čo vlastne robí. Viac vám neviem povedať,“ hovorí ďalší z obyvateľov ulice.

„S ostatnými susedmi sa často porozprávame, ale s pánom Korcom alebo s jeho manželkou som nikdy nehovorila. Žili dosť uzavreto. Jeho som stretla možno raz za týždeň. Vždy skoro ráno odišiel do práce a vracal sa často až neskoro večer, takže vlastne ani nebolo kedy ho stretnúť,“ dodáva žena z domu oproti.

Informáciu, ktorá hovorila, že Korec bol niekoľko dní pred svojím zavraždením nezvestný, nevedeli jeho susedia ani potvrdiť, ani vyvrátiť. „Tuším som ho stretol, ale bolo to ako vždy, len sme sa pozdravili. Či to však bolo minulý týždeň, alebo predtým, na to si naozaj nespomínam,“ hovorí sused.

Tunajší ľudia vyvracajú naše informácie, že častými návštevníkmi u Korcovcov boli v minulosti známi prominenti a politici a že na oslavu Korcových narodenín sa tu poriadal veľkolepý ohňostroj. Nikto tu prominentov nevidel a žiadny ohňostroj sa tu nikdy nekonal.

„Žil dosť izolovane. Ale berte to tak, že my sme iná sociálna vrstva ako oni. Netvrdím, že to dával niekomu najavo, ale jednoducho sme spolu nekomunikovali. Keď sme sa stretli na ulici, len sme na seba kývli hlavou,“ vraví muž, ktorého dom od domu zavraždeného riaditeľa VÚJE delí iba nízky plot.

Úplne odlišný názor na Korca majú zamestnanci trnavského výskumného ústavu, ktorému šéfoval. „Asi nebudem hovoriť len za seba, keď poviem, že to bol skvelý človek, silná osobnosť, a myslím si, že nikto zo zamestnancov VÚJE si nevie predstaviť na poste generálneho riaditeľa niekoho iného. Vždy sa zaujímal o naše problémy, vždy si na našiel čas, keď niekto niečo potreboval a veľmi rád si aj zažartoval. Vyžadoval vždy stopercentnú prácu a vedel ju aj náležite oceniť. Mne osobne je veľmi ľúto, čo sa stalo, a bude mi tu aj veľmi chýbať,“ spomína na svojho šéfa jedna zo zamestnankýň trnavského VÚJE, ale, žiaľ, aj jediná, ktorá bola na túto tému ochotná hovoriť.

ANDREJ ŠIMONČIČ