„Hlavným nedostatkom slovenských univerzít oproti kanadským – okrem peňazí – je nedostatok systematickej, tvorivej a poctivej práce,“ hovorí absolvent kanadskej univerzity Carleton v Otawe Ivan Melo. „Prejavuje sa v praktickom premrhaní semestra – náš študent síce stále niečo robí, chodí na prednášky a cvičenia – ale neučí sa. A potom príde stresové skúškové obdobie a narýchlo sa tlačí do hláv niečo, čo odtiaľ ešte rýchlejšie vyfučí.“
Systém v Kanade je iný. Študent je nútený tvrdo pracovať od prvej prednášky. Každá úloha, každý test či esej sa počíta do výslednej známky z celého kurzu. Vysoko sa hodnotia najmä kvalitné, originálne nápady.
„Keď prišla skúška, vlastne sa už nikto neučil – nebolo čo. Len sme prišli a napísali písomku, prípadne urobili seminár. Tento systém urobil z maturantov, ktorí sú v priemere slabší ako naši, absolventov univerzít, ktorí sú lepší ako naši,“ konštatuje Melo. „Kanaďania majú zmysel pre poctivú prácu a rešpektovanie pravidiel hry. Aj keby učiteľ odišiel na dlhší čas, nikto by neodpisoval. Zriedkavých hriešnikov trestali veľmi prísne. Jednej dvojici sa vyhrážali vyhodením zo školy – a neboli to iba plané reči – lebo ich riešenia sa podobali viac, ako bolo normálne.“
Na Carletone takmer úplne odbúrali ústne skúšky, ktoré síce môžu byť veľmi účinné na zistenie skutočných znalostí študenta, ale sú voči nemu neférové. Pri hromadnom skúšaní sú zdĺhavé a skúšajúci môže podľahnúť momentálnej nálade, hodnotiť neobjektívne. Navyše, pri ústnom skúšaní neexistuje žiadny písomný podklad, ktorý by umožnil prípadnú spätnú kontrolu.
„Ústne skúšky vo vyšších ročníkoch mali podobu prezentácií ‘konferenčného typu‘, pri ktorých si publikum mohlo človeka „podať“ a takúto formu skúšania som si zamiloval,“ spomína Melo.
Skúšobný termín je len jeden pre všetkých, v prípade neúspechu si študent musí ďalší termín zaplatiť, a samozrejme, platí aj školné.
Podľa Ivana Melu je atmosféra v Kanade veľmi podmanivá. Veľkým plusom Kanaďanov je to, že vedia vyhľadávať správnych ľudí na správne miesto. Vraj ak naozaj niečo hodnotné viete, nájdu si vás, aj keď sa budete schovávať.
„Na človeka sa pozerajú bez predsudkov a berú ho ako hodnotu už len tým, že je. Sú takí otvorení a priateľskí, že to niekedy až zahanbuje. Všetko sa snažia organizovať tak, aby to napomáhalo spoločnému napredovaniu – riadia sa zásadou, že dobre zorganizovaný tím priemerných ľudí to dotiahne ďalej ako tím hviezd bez spoločného cieľa. Vravia tiež, že žiaden problém nie je taký hrozný ako sa zdá, keď sa doňho pustíte trpezlivo krok po kroku.“
Po ukončení štúdia a získaní diplomu sa Ivan Melo vrátil späť na Slovensko.
„S uznaním diplomu som nemal problémy. Na univerzitu som sa dostal v septembri 1990 cez ministerstvo školstva a konkurz na MFF UK v Bratislave. To mi ako záruka na prijatie stačilo. Po návrate domov si môj zamestnávateľ akurát urobil kópiu môjho kanadského diplomu. Teraz pôsobím ako vedecký pracovník na Elektrotechnickej fakulte Žilinskej univerzity a môžem potvrdiť, že je najvyšší čas na reformu. Je v poriadku, ak sa pozeráme na Ameriku – nepotrebujeme strácať čas vynaliezaním kolesa a ich univerzity sú z tých najlepších kolies na tejto planéte. To, prirodzene neznamená, že budeme preberať všetko, vrátane slabých prvkov. V Amerike nájdete veľa dobrého a tiež dosť toho menej dobrého, ale ako hovorí môj priateľ, na Amerike je najlepšie to, že si môžete vybrať.“
(sr)
